V bratislavských viechach sa žilo veselo a družne
Vinárne sa dali nájsť v Bratislave na každom kroku. Boli obľúbeným miestom stretnutí úradníkov, spisovateľov aj obchodníkov. Ich svojrázna atmosféra je dnes už iba spomienkou.
Bratislava má dlhú a bohatú vinohradnícku tradíciu. Viechy s ich svojráznym veselým životom boli a sú jej neoddeliteľnou súčasťou.
Popíjanie a hýrenie
Začiatkom minulého storočia sa vo viechach stretávalo, rozprávalo a najmä popíjalo. Rozjarení hostia si večery spestrovali aj hazardnými hrami. Úradne to síce bolo zakázané, ale štamgasti si z toho ťažkú hlavu nerobili. Kartovej hre sa oddávali s rovnakou chuťou, s akou si užívali hudbu a spev. „Ulice a uličky, kde boli viechy, žili svojim zvláštnym povzneseným životom. Najmä večer, keď sa viešky zatvárali, slovenské pesničky akoby prúdom tiekli po uliciach, boli ako príval turčianskych, liptovských či horehronských vôd,“ spomína Andrej Plávka v knihe Taká bola Bratislava.
Nahnevaní krčmári
Majitelia viech a hostinskí z krčiem vždy súperili. Zašlo to až tak ďaleko, že si hostinskí vymohli zákaz hudby u konkurencie. O prácu tak prišli desiatky muzikantov. Verní hostia však na pivo nepresedlali a naďalej sa schádzali v obľúbených podnikoch, kde potokom tieklo výlučne víno. Zostalo teda na samotných návštevníkoch, akú atmosféru si pri popíjaní vytvorili.
Smetiar vedľa spisovateľa
Pri stoloch sa stretávali ľudia z rôznych vrstiev. Sedel tam robotník vedľa úradníka, zametač vedľa obchodníka. „Nemali medzi sebou rozpory a vládlo medzi nimi ovzdušie priateľstva a pohody, k čomu prispievalo aj dobré bratislavské vínko. Žiaľ, táto atmosféra sa už nevráti. Prichádzajú nové generácie a tie už o tom nevedia,“ sťažuje sa pamätník Karol Hynek. Víno pod viechou stieralo spoločenské, politické a najmä národnostné rozdiely. To sa však s nástupom fašizmu skončilo.
Koniec vojny znamenal aj začiatok konca typických bratislavských viech. Menili sa na espresá a denné bary a pre absolventov klasickej vinárskej „univerzity“ zašlých čias to už nikdy nebolo to pravé orechové.
Vinárne s tradíciou
Vo vinárňach v Starom Meste sa stretávalo najviac stálych hostí. Obľúbení boli Veľkí františkáni na Františkánskom námestí, Malí františkáni na Laurinskej ulici, Šenkvická viecha na Panenskej, Stelzer na Veternej, Lerchner na Suchom mýte, U Albrechta, Modranská vináreň na Vysokej. Milovníci bieleho a červeného moku vyhľadávali aj Alžbetku na Miczkiewiczovej, Hasičský dom na Radlinského, Peknú bránu na Vysokej či Prepoštskú kúria a Slovenská pivnicu na Dunajskej.
Každý pamätník si rád zaspomína na vináreň U Dežmára, U Liszta na Klariskej či U Poštárov na Šancovej. Niektoré fungujú dodnes.
Niečo z histórie
Bratislava má tisícročnú vinohradnícku tradíciu. Od panovníka Ondreja III. dostalo mesto privilégium vyberať dane z vinohradov, čo prinieslo značné príjmy. V roku 1767 cisárovná Mária Terézia udelením donačnej listiny uznala Frankovku modrú z našej oblasti za vhodný nápoj na cisársky stôl.
Po druhej svetovej vojne vznikli vinohradnícke svojpomocné spolky, ktoré založili súkromníci. V roku 1948 odštartovalo produkciu Prvé vinohradnícke výrobné družstvo v Bratislave. Väčšina jeho viníc ležala na južných svahoch Malých Karpát. Patrili sem však aj pozemky a vinice v Karlovej Vsi a Devíne.
V novoutvorenom JRD v roku 1954 pracovalo na viac ako sto hektároch pôdy približne dvesto členov a ich rodinní príslušníci. Sedemdesiate roky boli dôležitým medzníkom vo vývoji družstva, kedy sa jednoznačne orientovalo na vinohradníctvo a produkciu vína.
Výrobou kvalitného moku sa hlavné mesto pýši dodnes.
Čítajte aj: Bratislavské majálesy: V mesiaci lásky bývalo v hlavnom meste veselo