„Ruky bozkávam!“, nieslo sa ulicami Bratislavy. Schöne Náci by mal dnes 120 rokov
„Nebol len, respektíve vôbec nebol mestským bláznom, ale darom, ktorý mesto dostalo,“ napísal spisovateľ Ladislav Ťažký. Aký je príbeh symbolu Bratislavy?
Schöne Náci, vlastným menom Ignác Lamár, sa narodil 11. augusta 1897, presne pred 120 rokmi v bratislavskej Petržalke. Pochádzal z chudobných pomerov, no pamätníci na neho spomínajú ako na vždy pekne oblečeného, tichého a slušného človeka.
Milovník dobrej kávy
Nóbl frak, motýlik, lakovky, cylinder, biele rukavičky, palička, úctivý pozdrav a úsmev na tvári. Tak poznali chudobného elegána ľudia v meste. Pre svoj vzhľad a slušné vystupovanie si vyslúžil prezývku Schöne Náci. Bratislavským dámam sa vždy slušne uklonil, skladajúc si cylinder so slovami „Ruky bozkávam!“ Podľa pamätníkov, vždy trojjazyčne – „Ruky bozkávam, Küss die Hand, Kezet csókolom“.
Postavička Schöne Náciho je neodmysliteľným symbolom Bratislavy.
Takmer 40 rokov bol súčasťou života bratislavských kaviarní, miloval dobrú kávu a krémeše, rád sa prechádzal po dvoroch a spieval. Bol cukrárskym učňom, pracoval ako kulisár, pomocník u obuvníka, nosil uhlie a prášil koberce, za čo dostával balíčky s jedlom a od bratislavských pekárov odrezky v krásnych ozdobných škatuliach.
Splnené želanie
Ignác Lamár zomrel vo veku 70 rokov 23. októbra 1967 v Lehniciach, v ústave pľúcnych chorôb na tuberkulózu. Od septembra 2007 je pochovaný na Ondrejskom cintoríne, čím mu bolo splnené posledné želanie – byť pochovaný v Bratislave. Na náhrobnom kameni zo švédskej žuly je vyrytý pozdrav v slovenčine, nemčine a maďarčine, ktorým zdravil okoloidúcich – Ruky bozkávam.
Pri kaviarni Mayer na Hlavnom námestí stojí jeho socha v životnej veľkosti, ktorej autorom je akademický sochár Juraj Meliš. O Schöne Nácim bola vydaná knižka „Volali ho Schöne Náci“, ktorej autorom je Ladislav Ťažký. Knižka je beletrizovaným životopisom Ignáca Lamára.
Schöne Náci si od skupiny Lojzo vyslúžil aj milú pesničku.