Kačacia fontána je pomstou mladého urazeného vodníka bratislavským chlapcom
Poznáte príbeh, ktorý sa skrýva za vznikom jednej z najkrajších bratislavských fontán?
Parčík na Šafárikovom námestí patrí k najznámejším miestam v meste a je obľúbeným miestom stretávania sa Bratislavčanov. Klenotom parčíku je národná kultúrna pamiatka – Kačacia fontána.
O vodníkovi a skamenených chlapcoch
Jednu z najkrajších fontán v Bratislave vytvoril v roku 1914 bratislavský sochár Robert Kühmayer v novobarokovom štýle. Pri tvorbe sa inšpiroval starou miestnou povesťou o vodníkovi a skamenených chlapcoch.
Hovorí sa, že fontána je pomstou mladého urazeného vodného princa bratislavským chlapcom, ktorí k nemu boli krutí. Všetko sa to začalo jedného dňa, kedy už mladého vodníka nebavilo byť „obyčajným“ vodníkom. Túžil zapadnúť do partie mladých chlapcov, ktorých hry sa mu zdali byť zábavnejšie ako hry s nudnými vodnými vílami.
Spočiatku sa chlapcom mladý vodník nepozdával. Mali ho skôr za čudáka. Predsalen, neforemná čiapka veľká ako cylinder nepôsobí príliš sympaticky. Keď ale začal predvádzať svoju šikovnosť v lezení po stromoch, brodení sa v močarinách, plávaní či naháňaní kačíc, chlapci ho medzi seba prijali. Aj napriek jeho čudáckemu výzoru.
Horúčavy
Vodníkovi sa medzi chlapcami páčilo, často sa spolu hrávali. Keď však prišlo leto a s ním najväčšie horúčavy, vodníček mal problém. Začal totiž vysychať. Chlapci presunuli hry do tieňa stromov na kraj lesa, ďalej od Dunaja. Vyzliecť sa nemohol, chlapci by si všimli jeho zelené ochlpenie na nohách, čapicu si zložiť nemohol, vypadlo by mu spod nej zelené háro plné chalúh a do vody sa bál skočiť, keďže vedel, že už by nevládal vyliezť.
Chalani si ale raz všimli, že ich kamarát len tak vysedáva pod stromom. Vyzývali ho, aby sa vyzliekol a šiel si s nimi zaplávať. Mladému vodníkovi sa však nechcelo. A tak ho chalani začali vyzliekať nasilu. Vodníček vyskočil a začal utekať. A chalani za ním. Utekal, čo mu sily stačili, no jeden z chalanov ho dobehol a stiahol na zem. Kým sa tí dvaja klbčili, dobehli aj ostatní. Zrazu zhíkli. Vodníkovi totiž pri bitke skĺzla čapica a na hlave sa mu objavili zelené pramene vlasov.
Keď to chalani uvideli, začali vodníčka nenávistne kopať a udierať. Našťastie to všetko videli vodné víly a rýchlo zasiahli. Rozvírili vlny Dunaja a na chalanov poslali povodeň.
Vodníkova pomsta
Vodník bol zachránený, no hanbil sa. Hanbil sa a bál sa posmeškov, ktorých sa mu pod hladinou dostane, keď sa začnú šíriť klebety o tom, ako sa nechal zbiť.
Trvalo dlho, kým sa zo zranení pozviechal a počas zotavovania sa v ňom hromadila zlosť, ktorá prerástla v nenávisť a túžbu po pomste. Každý deň premýšľal, ako sa chalanom pomstí. Keď mal plán premyslený, zapojil doň aj víly. Tie mali za úlohu rozohnať kačice, ktoré chodili chalani pásť. Tí ale nevedeli, čo sa deje. Víly sú totiž pre ľudí neviditeľné, a tak videli iba splašené kačice.
Nahnali ich ku skalám, kde ich chceli všetky odchytiť. V tom ale vybehol spoza skaly vodník a začal švihať svojím bičom. Koho zasiahol, ten skamenel. Vodník bol na svoje dielo z pomsty hrdý. Keď však zbadal, že skameneli aj kačky, uvedomil si, že za nič nemôžu, a tak začal šibať opačným koncom biča, aby ich opäť oživil. To sa mu už, žiaľ, nepodarilo. Kačkám sa len pootvorili zobáky a začal z nich vytekať prameň vody.
Skamenení chlapci stoja na mieste pomsty so svojimi kačicami dodnes. Stala sa z nich krásna fontána, ktorá pripomína veselých bratislavských chalanov s pobláznenými kačicami a mladého urazeného vodného princa, ktorý chcel byť obyčajným chlapcom.
zdroj: Legendy a mýty zo starej Bratislavy – Igor Janota
