Spomíname na Schöne Náciho, najslávnejšieho bratislavského elegána
Napriek tomu, že pochádzal z chudobných pomerov, pokora a slušnosť mu nechýbali. Vždy elegantný a úctivý Ignác Lamár si vyslúžil prezývku Schöne Náci.
Sochu Schöne Náciho od akademického sochára Juraja Meliša pozná azda každý Bratislavčan. Roky „postáva“ pri kaviarni Mayer na Hlavnom námestí, kde sa s ním s veľkou obľubou fotia turisti z celého sveta.
Slušný elegán
Schöne Náci, vlastným menom Ignác Lamár, sa narodil 11. augusta 1897 v Petržalke, zomrel 23. októbra 1967 v Lehniciach, v ústave pľúcnych chorôb na tuberkulózu. Dnes si teda pripomíname 52 rokov, odkedy nás slávny elegán navždy opustil.
Ignác Lamár bol cukrárskym učňom, pracoval ako kulisár, pomocník u obuvníka, nosil uhlie a prášil koberce, za čo dostával balíčky s jedlom a od bratislavských pekárov odrezky v krásnych ozdobných škatuliach. Pamätníci na neho spomínajú ako na vždy pekne oblečeného, tichého a slušného človeka. V uliciach Bratislavy ho bolo vidieť v nóbl fraku s motýlikom, lakovkami na nohách a cylinderom na hlave. Nechýbali biele rukavičky, palička, úctivý pozdrav a úsmev na tvári.
Ruky bozkávam!
Takmer 40 rokov bol súčasťou života bratislavských kaviarní, miloval dobrú kávu a krémeše, rád sa prechádzal po dvoroch a spieval. Tak poznali chudobného elegána ľudia v meste. Bratislavským dámam sa vždy slušne uklonil, skladajúc si cylinder so slovami „Ruky bozkávam!“ Podľa pamätníkov, vždy trojjazyčne – „Ruky bozkávam, Küss die Hand, Kezet csókolom“. Pre svoj vzhľad a slušné vystupovanie si vyslúžil prezývku Schöne Náci.
Ignác Lamár je od septembra 2007 pochovaný na Ondrejskom cintoríne, čím mu bolo splnené posledné želanie – byť pochovaný v Bratislave. Na náhrobnom kameni zo švédskej žuly je vyrytý pozdrav v slovenčine, nemčine a maďarčine, ktorým zdravil okoloidúcich – Ruky bozkávam.
Ak chcete dostávať pravidelný prísun čerstvých správ z Bratislavy a okolia, sledujte nás na Facebooku, Instagrame a Twitteri.