Vďaka za vyzdravenie, ale aj návrat z koncentráku. Z čítania tabuliek v Lurdskej jaskyni mrazí
Lurdská jaskynka patrí k najkrajším aj najtajomnejším miestam v Bratislave.
Niektorí sa tam chodia modliť, ďakovať Bohu, iní tam radi zájdu na krásnu prechádzku spojenú s objavovaním histórie. Lurdská jaskynka na Hlbokej ceste má obrovské čaro. Môže byť dobrým tipom na prechádzku počas týchto troch voľných dní.
Grófka Szapáry
Grófka Gabriela Szapáry bola hlboko veriaca a vďaka nej máme v Bratislave krásne pamiatky. Okrem toho, že iniciovala výstavbu Modrého kostolíka, dala vybudovať aj Lurdskú jaskynku na Hlbokej ceste.
„Grófka sa ako 23-ročná vydala do Bratislavy, no toto manželstvo, žiaľ, netrvalo dlho. Jej manžel zahynul pri vlakovom nešťastí a už sa nikdy nevydala. Podobne ako Mária Terézia chodila po smrti manžela už navždy v čiernom oblečení. Osud ju dosť skúšal, prišla aj o dvoch synov, ktorí zomreli pomerne mladí. Prežila ju len jej dcéra Ilona,“ vraví Ernest Huska z Petržalského okrášľovacieho spolku.
Lurdy
Grófka bola v Ludroch a keď sa vrátila, chcela, aby aj v Bratislave bolo podobné pietne miesto. Bývalý kameňolom na Hlbokej ceste sa jej zdal na to vhodným. „Zakladajúcu listinu Lurdskej jaskyne podpísala v roku 1889. Vyčistila to tam, urobila priestor, postavili tam sochu panny Márie. Veľmi rýchlo sa z toho stalo kultové pietne miesto,“ dodáva Ernest Huska.
Pamäť mesta
Dnes sú steny jaskynky doslova posiate ďakovnými tabuľkami. Najstaršia, dvojjazyčná, je v strede pod sochou, od samotnej grófky Szapary s venovaním arcivojvodkyni Izabele, manželke arcivojvodu Friedricha, ktorý vtedy býval v Grassalkovichovom paláci. Je tam však aj krásna tabuľka s poďakovaním za vyzdravenie samotnej grófky Szapary od vtedajšieho ženského spolku.
„Na tabuľkách vidno pekný vývoj jazyka mesta Bratislava. Sú v maďarčine, nemčine, slovenské, české, ale aj v rumunčine, či písané azbukou. Ľudia takto ďakujú za zdravie, ale aj za návrat z vojny, z koncentračného tábora, sú tam však i tabuľky, ktoré pravdepodobne nechali vyhotoviť bielogvardejci, ktorým sa podarilo ujsť pred boľševikmi počas revolúcie v Rusku.“
Niektoré nápisy sú už nečitateľné, nahlodal ich zub času. „Možno by stálo za to porozmýšľať, ako tie texty uchovať aspoň v digitálnej podobe. Je to predsa len pamäť nášho mesta,“ uzatvára Ernest Huska.