Čo skrývajú okrajové časti Petržalky? Život v biede a v bojových podmienkach
My o nich nevieme, oni o nás áno. Skrývajú sa v okrajových častiach Petržalky, oddelení od ostatnej spoločnosti, sami so svojim smutným osudom. Spia pod stanom, tí štastnejší v provizórnych príbytkoch. Pomoc však väčšina z nich odmieta.
Na území Petržalky sa nachádza približne tristo bezdomovcov. V pondelok sa pracovníci oddelenia sociálnych vecí petržalského miestneho úradu spolu s mestskou políciou a zástupcami médií vybrali na pravidelný monitoring ľudí bez domova. Vedia kde ich hľadať, poznajú ich mená, problémy aj osudy. Neprakvapí ich už nič, na rozdiel od tých, ktorí monitoring zažili po prvýkrát.
Prvé miesto kontroly: Janíkov dvor. Prichádzame na miesto. Ako prví sa prihovoria bezdomovcom mestskí policajti a sociálni pracovníci. Polícia pýta doklady, zisťuje, koľko ľudí žije na tomto mieste, preveruje, či je všetko v poriadku. Prichádzame my.
Predsudky miznú
Blato, staré veci, odpad a ľudia. Víta nás pani Darina. Na prvý pohľad aktívna, usmiata, vľúdna žena, v žltej kombinéze nás pozýva do svojho stanu, ktorý sa skrýva ďalej v kríkoch. Úsmev strieda smútok ak sa jej spýtate na jej osud. V týchto chvíľach človek stráca predsudky. Okolo seba vidíte biedu, beznádej ale bohužiaľ i ľudí, ktorí sa s týmto životom dávno zmierili.
“Ja viem, že sociálni pracovníci by chceli aby som išla do domova. Ale ja by som si tam nezvykla,” hovorí bývalá športovkyňa, 57-ročná Darina. “Mám teplé oblečenie, vďaka sociálnym pracovníkom z Petržalky, vážim si to. Toto je moj dvanásty rok vonku, ja už som tu doma, jediné čo potrebujem je nový stan,” dodáva.
Takýto monitoring vykonávajú sociálni pracovníci pravidelne, v zime aj trikrát do mesiaca. “Do terénu za ľuďmi bez prístrešia chodíme pravidelne počas celého roka. V zime pravdaže v častejších intervaloch. Získať si dôveru takýchto ľudí je veľmi ťažké. Trpia strachom z úradov. To, že nás teraz berú je výsledok osemročnej práce,” hovorí Alena Halčáková, vedúca oddelenia sociálnych vecí a rodiny petržalského miestneho úradu.
“Ponúkame pomoc vo forme ošatenia, jednorázových finančných výpomocí, informujeme ich o sociálnej výdajni, do ktorej si môžu chodiť po potraviny, dávame im tiež poukážky, za ktoré si môžu okrem tabaku, alkoholu a kávy kúpiť všetko čo potrebujú.” hovorí a podáva deku Darine.
Postupujeme ďalej, k Darininmu stanu. Nevedeli sme čo nás čaká, v skutočnosti ale na mieste nevidíte neporiadok ani žiadne rozhádzané veci. „Ja si upratujem stále, tu mám svoj stan, je ale pokazený. Sem sme dali koberce, tu máme aj chladničku, stoličky, pokojne si sadnite ja ich vyprášim,“ víta nás „doma“ Darina.
Po kontrole Janíkovho dvora sa v spoločnosti polície a pracovníkov vyberáme do Kapitulských dvorov.
Druhé miesto kontroly: Kapitulské dvory. To čo vidíme tu, už nemá s poriadkom spoločné nič, Janíkov dvor je raj. Obrovská skládka, špina, nechcené veci, hromady odpadu. V priestore spravovanom cirkvou, v otrasných podmienkach, ale naštastie nie pod stanom – v provizórnych “domčekoch” – žije niekoľko bezdomovcov. Niektorí milí, iní agresívni. Vtedy začíname chápať, že polícia je na mieste naozaj potrebná.
Na smetisku
Vchádzame do jedného z “domov”, kde spia ľudia nevieme, všade je veľa vecí, skrine, knihy, vázy, nazbierané železo, všetko nahromadené “pod strechou”. Stretávame tu ľudí, ktorí majú prácu, žijú tu so svojimi blízkymi, rovnako ale pomoc odmietajú. Tu im to vyhovuje. Bez nájmu, bez zodpovednosti, zžitý s prostredím.
Odkiaľ máte peniaze, pýtame sa ženy, ktorá tu žije. „Ako sa dá. Nejaké to železo. Nazbieram, odnesiem do zberu a dostanem peniaze.“ Meno ani vek nám neprezradí, za to ale rozpovie kúsok svojho príbehu. „Mám deti z zahraničí, ale vykašlali sa na mňa. Mama im bola dobrá keď mala, potom… už ma nepoznajú, ani nevedia, netrápi ich, že som tu,“ hovorí.
„Prišli sem za robotou, nenašli ju a skončili na ulici. My máme dokonca informácie, že v ostatných mestách ich nadácie samé posielajú sem k nám do Bratislavy, no a potom to tu vidíte. Presúvajú sa z jednej mestskej časti do druhej,“ priblíži nám Halčáková.
Po skontrolovaní všetkých „obyvateľov“ Kapitulského smetiska a pozvaní na Vianočnú kapustnicu, ktorú mestská časť pravidelne organizuje na Vianoce, sa presúvame na posledné miesto.
Tretie miesto: Pečnianske lesy. „Pripravte sa, tu to bude o inom,“ hovorí nám jeden z mestských policajtov. Prichádzame do lesov, doslova sa predierame cez všetky kríky, blato…
„Vidíte, aj tu žijú. Nelegálne. V podstate akýkovľvek takýto zásah do mestskej časti je samozrejme nelegálny. Toto sú pozemky, ktoré niekomu patria, nemusia ani mestskej časti no i tak sme za nich zodpovední my. To majú na občianskych. Bydlisko: Petržalka. Je našou povinnosťou sa nich postarať. Dávame im možnosť žiť v našej mestskej časti, zisťujeme čo potrebujú, pomáhame im vybavovať doklady, robíme zbierky šatstva,..“ vysvetľuje nám petržalská hovorkyňa Michaela Platznerová.
Život v lese
Vidíte rozložené stany na studenej zemi, ale aj na kobercoch, okolo stromov šnúry na prádlo, trvalý kemping v prírode.
Žijú tu stálice, ale pribudli aj nováčikovia. „Nebojíme sa chodiť za tými, čo poznáme a čo už poznajú nás. Pri nových si ale nikdy nemôžeme byť istí, policajný doprovod je preto veľmi nápomocný,“ vysvetľuje Halčáková.
Všetci obyvatelia Pečnianskych lesov pochádzajú z východného Slovenska. Celkovo počas včerajšieho monitoringu bolo skontrolovaných viac ako 20 ľudí a z toho len štyria pochádzajú a majú trvalý pobyt v Petržalke. Ostatní sem prichádzajú hľadať prácu. Ak neuspejú, domov sa už nevracajú. Niektorí dokonca nemajú kam, niektorí nemajú už nikoho, iným už neostáva ani na cestu späť.
Bez peňazí, veľakrát bez dokladov o ktoré prídu na ulici, bez blízkej osoby a strechy nad hlavou hľadajú svoj „nový domov“ aa na takýchto miestach.
