Bratislavské rožky sú vychýrenou špecialitou. Vyvážali ich do Paríža i zámoria
Nezameniteľná vôňa, bohatá maková alebo orechová náplň a vynikajúca chuť tohto pečiva preslávila naše mesto ďaleko za hranicami.
20
fotiek
Bratislavské rožky nenechávajú ľahostajnými labužníkov a gurmánov už od 16. storočia. Minulý rok sa stali dokonca súčasťou prezentačných predmetov určených pre zahraničné návštevy v rámci predsedníctva Slovenska v Rade EÚ.
Tŕnistá cesta k uznaniu
Pravé bratislavské rožky sa vyrábajú len na Slovensku a sú zapísané ako tradičná špecialita medzi chránené výrobky v Európskej únii. Udelenie certifikátu v roku 2012 sa predĺžilo pre niekoľko pripomienok susedných štátov Maďarska a Rakúska, keďže vznik bratislavského rožka sa datuje do obdobia, kedy sme boli v spoločnej monarchii.
Nasledujúce vlastnosti bratislavských rožkov zaručujú ich originalitu:
- Receptúra cesta musí obsahovať najmenej 30% tuku, prípadne masla, na množstvo múky.
- Naplnené môžu byť len makom alebo orechmi a musí ich tam byť minimálne 40% z hmotnosti výrobku.
- Rožok s makovou náplňou musí mať tvar podkovičky, s orechovou náplňou tvar písmena C.
- Povrch rožkov má byť lesklý a mramorovaný.
- Pri príprave rožkov nesmú byť použité žiadne chemické prípravky a musia sa vyrábať ručne.
Tajomstvo vône a chuti
Historik, spisovateľ a znalec dejín gastronómie Vladimír Tomčík prezradil, že tajomstvo bratislavských rožkov spočíva v tom, že starí Prešpuráci do cesta používali namiesto masla kačaciu masť.
Podľa historických účtovných kníh sa pečivo plnené makom či orechmi, niekedy aj gaštanmi, predávalo v Pressburgu už okolo roku 1590. Pravý Bratislavský rožok v tvare písmena C upiekol prvýkrát pekár Wilhelm Scheuerman v roku 1785. Jeho recept aj pekárstvo, ktoré sídlilo v dome na Hviezdoslavovom námestí č. 25, od neho neskôr odkúpil Georg Lauda.
Rožky za starých čias nazývali bajgle. Slovo pochádza z nemeckého beugel, čo znamená ohnutý. Súčasný názov bratislavské rožky sa začal používať až začiatkom 20. storočia.
Ďalším pekárom preslávených rožkov bol na prelome 19. a 20. storočia Gustav Wendler. Cesto na svoje rožky miesil v pekárni na dnešnej Štefánikovej ulici.
V drevených škatuliach ich z Wendlerovej a Schwappachovej pekárne denne vyvážali na viedenský cisársky dvor a aj do zámoria. Boli tiež v ponuke kaviarne na Rue de Presbourg v Paríži.
