Viete, čo najviac pomáha na smútok? V Bratislave sa konala zaujímavá diskusia s odborníkmi

Pozná ho každý. Všetci sme sa stretli vo svojom živote so situáciou, ktorá nás urobila alebo robí smutných. Ako to ale vnímajú odborníci, pre ktorých je smútok každodenná náplň ich práce?

„K smútku som získal úctu. Je to pláca životu za to, čo nám prináša. Je nevyhnutný, pravdaže nesmie trvať po celý život,“ hovorí Radovan Bránik.

„Ide o súčasť života, dokonca nevyhnutnú. Kto nebol nikdy smutný, ten nežil,“ vysvetľuje Jasenková.

Ak by sa hnev mal zaškatuľkovať…

Dôležité pri rozlišovaní smútku je, či je prítomný aj hnev.

Zakladateľ Modrého anjela hovorí: „Ak je to smútok, ktorý je smerovaný len tak do priestoru, vnímam ho ako horší. Pretože ten človek sa nestará sám o seba. Smútok, ktorý prechádza do hnevu, niekto sa hnevá na boha niekto na politikov, ten je "lepší“, nakoľko je niekam smerovaný. Tam nechýba ochota bojovať za samého seba."

Ako ale zistíme, kedy ide o smútok, ktorý je „v poriadku“ a kedy je potrebná pomoc?

„Podľa mňa sú dva mesiace stále v poriadku, ak je to ale už viac a v našom živote sa nič nemení, ide o škodlivý smútok, ktorý je nebezpečný pre naše zdravie,“ podotýka Bránik.

Zakladateľka Plamienku to ale tak určito nevidí, „smútok sa nedá ohraničiť. Je to veľmi individuálne. Niekedy sú to dva mesiace, niekedy je to rok. Dôležitý je signál, keď si človek povie že už nie je len smutný, ale túto situáciu nezvláda. Je mu jedno, že môže umrieť, vystavuje sa rizikám… takýto ľudia potrebujú pomoc.“

Smútok treba legitimizovať

Treba si položiť niekoľko zásadných otázok. Ide človeku o život? O zdravie? Ohrozuje niekoho? Ak odpoveď znie nie, treba človeku nechať priestor. Plakať, hnevať sa či smútiť predsa nie je zakázané.

„Ak si ten čo smúti, neohrozuje svoj život a svoje zdravie a extrémne nezaťažuje svoje okolie, tak nech plače. To najhoršie na tom je, že na ľudí, ktorí trpia, sa automaticky začneme dívať ako na menejcenných. Ale práve naopak, najzaujímavejším paradoxom je fakt, že títo ľudia presne vedia čo potrebujú. A najväčším umením okolia je nechať týchto ľudí – ak si neohrozujú život – aby robili to, čo potrebujú,“ vysvetlil Bránik.

Mlčať je zlato

„To sú len reči, že to prejde, prebolí, že to nie je také zlé, chlapi neplačú… každý má právo na smútok a každý zdravý človek rovnako vie čo potrebuje. Smútiaceho občas treba len nechať tak, nie sa za každú cenu robiť múdry a snažiť sa pomôcť. Ľuďom stačí aj len pocit, že sme tu pre nich, keď nás budú potrebovať a vtedy, keď budú chcieť radu,“ hovorí Bránik.

Ako ďalej vysvetlil, prevažná väčšina klientov najviac oceňuje ticho. Prítomnosť osoby je dôležitá, ale stačí len pocit, že niekto pri nás stojí.

Najhoršie sú kultúrne vplyvy

Istotne to poždá každý z nás. Tlaky, pohľady a reči okolia. Či smútime pretože nám niekto umrel, alebo preto, že sa s nami rozišiel partner, vždy sa cítime zle a nikdy nám reči ako „život ide ďalej“, „ako si mohol/la“, „ešte ho ani nepochovali a už chodí von“, nepomôžu. Práve naopak…

„V skutočnosti hlavný problém v smútku veľakrát býva okolie a nie samotný smútiaci. Ak nie je okolie to, ktoré pomôže, treba nájsť iný účinný spôsob,“ vysvetľuje Bránik.

Čo pomáha?

Kľúčom sú rituály. „Rituál je dôležitý najmä preto, že oďdeluje jednu etapu od druhej. Niečo musíme vždy ukončiť, aby druhá vec mohla začať. Môže to byť aj pohreb, pri inom type smútku to pokojne môže byť šport,“ uvádza Jasenková.

Vždy sa môžeme obrátiť na okolie, na odborníka, na osobu, ktorá je nám blízka. „Je to také nepísané pravidlo, že tá osoba, ktorá nám ako prvá napadne keď nás niečo trápi a chceme sa vyspovedať, je tá správna. Nemusí to byť blízky priateľ ani rodina, v tej chvíli ale človek akokeby vedel, kto mu môže pomôcť,“ dodala na záver Jasenková.

Ak vám ani to nepomôže, v diskusii padla ešte jedna rada. Príklad by sme si mali zo všetkých detí, tie sa podľa odborníkov vedia so smútkom vyrovnať oveľa lahšie, ako dospelý človek.