Schöner Náci: Ďalšia bratislavská legenda
Tí skôr narodení Bratislavčania si ho pamätajú. Neodmysliteľné biele rukavičky, čierny cylinder, čierny motýlik na krku. Čierny frak. Vyzeral ako chodiaca rekvizita z pedošlého storočia. Večne s milým úsmevom na tvári, akoby chcel potešiť každého človeka, ktorého stretol.
Či ho poznal alebo nie. V časoch sivého totalizmu bol príjemným rozptýlením na bratislavských uliciach. Celkom vybočoval z vtedajšej prikázanej uniformity a dokonca aj ŠtB mu to tolerovala. Natoľko vybočoval z totalitnej každodennosti, že jednoducho ani vtedajší všemožní eštebáci naňho nemali.
Obľúbený klaun
Každý, kto ho stretol, sa naozaj potešil. Stal sa obľúbeným bláznom bratislavských ulíc. Ani nie bláznom, skôr klaunom, ktorý svoju klauniádu prežíval nie na divadelných doskách, ale na bratislavských uliciach.
Zvykol sa pri nás pristaviť, keď som sa ako malé štvor – päťročné dieťa prechádzala s otcom po meste. Chvíľu sa aj rozprávali. O počasí a o tom, aké nádherné je byť práve tam, kde sme boli, a práve takí, akí sme boli. Najčastejšie sa tak stalo na Poštovej, či Sedlárskej ulici. Sňal si cylinder z hlavy, obradne ním zamával a pokrčil kolená. A potom si ho zase nasadil na hlavu. A rovnako obradne s úsmevom na tvári odišiel.
Smiešne oblečený
„Je múdry,“ hovorieval môj otec. A ja som sa ho zakaždým spýtala, prečo je tak smiešne oblečený. „To je záhada,“ odvetil otec, „vraj bol šľachticom a to, čo nosí, nosil je otec.“
Šľachticom ale nebol ani náhodou. Jeho pravé meno bolo Ignác Lamár. Jeho otec Karol bol obuvníkom a starý otec známym klaunom. Otec ho vyučil za obuvníka, ale on podľa všetkého zdedil talent po starom otcovi. Oblečenie, ktoré pravidelne nosil, údajne dostal jeho otec od vdovy po grófovi Nárim.
Bol vlastne žobrákom, odkázaný na to, čo mu kto dal. Ale nežobral. A peniaze aspoň od môjho otca nikdy neprijal. Vzal si len jedlo a kávičku, ktoré mu zadarmo dávali v kaviarniach v centre Bratislavy. Bol to vlastne jeho honorár za klauniádu na ulici.
Odpočíva na Ondrejskom cintoríne
Zomrel v októbri 1967 v Lehniciach, kde ho aj pochovali. V roku 2007 ho ale preniesli na Ondrejský cintorín. Bolo jeho želaním byť pochovaný v Bratislave. A vďační Bratislavčania mu jeho želanie splnili, aby mu vynahradili to, že im každodenne poľuďšťoval bratislavské ulice počas neľudskej totality.
V súčasnosti je pochovaný vedľa humoristu Júliusa Satinského. Klaun života vedľa humoristu, spisovateľa, klauna.
Jeho socha od známeho slovenského sochára Juraja Meliša stojí pri Rybárskej bráne, po ktorej sa tak rád prechádzal.