Rozhovor so Simonou Stašovou nie len o kultovom filme Pelíšky

Rozhovor so Simonou Stašovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života. Naša redakcia Bratislava24 s TASR spolupracuje, vďaka čomu sme mohli tento rozhovor uverejniť.

Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti českej kultúry. V šesťdesiatke si užíva vrchol kariéry, do hereckej prvej ligy ju až v štyridsiatich „vystrelil“ režisér Jan Hřebejk, keď jej zveril úlohu v Pelíškoch. Je dcérou Jiřiny Bohdalovej, ale medzi najlepšie české herečky sa dostala bez protekcie, len svojou poctivou prácou. V apríli jej úspech potvrdilo víťazstvo v diváckej ankete TýTý. Jej herecké kvality však ocenili aj v zahraničí, vlani na festivale v San Franciscu získala cenu za hlavnú ženskú úlohu v snímke Sebemilenec.

V Bratislave nedávno uviedla komédiu Život je život, v divadelnom predstavení Shirley Valentine je na javisku sama takmer tri hodiny. „Ono sa to pozná, keď človek má v sebe životnú energiu. Ja sa s takými ľuďmi rada stretávam. Možno som sa dokonca i rozhodla, že chcem taká byť, stalo sa to mojou prirodzenosťou,“ povedala v rozhovore herečka Simona Stašová.

Ako sa zrodil nápad, že z vás bude herečka? Nechali ste sa zlákať slávou vašej mamy?

Keď sa niekto narodí Jiřinke Bohdalovej, asi nemá inú šancu ako byť herečkou, pretože to dievča je rodený herec. Je tak inšpiratívna, tak strašne energiou nabitá, že vedľa nej neviem či som mohla byť učiteľkou… Vôbec mi nenapadlo byť herečkou, vplávala som do toho tak, že je to samozrejmosť, pretože ja som si úplne na začiatku myslela, že všetky maminky sú herečky. Narodila som sa do slávy mojej mamy. Keď som brala rozum, moja maminka už bola slávna. Ako dieťa som si myslela, že mamy to tak asi majú, že maminky prosto pozná celý svet (smiech).

Práve preto, že ste sa narodili slávnej osobnosti, museli ste stretnúť ďalších významných ľudí. Na koho najradšej spomínate z toho obdobia, kto vám utkvel v pamäti?

Vladimír Menšík, to bol mamin veľký kamarát, chodil k nám veľmi často. Potom Vladimír Dvořák, k nemu domov sme zasa veľmi často chodili my, pretože mama s ním skúšala Televarieté. Pamätám si na Stelinku Zázvorkovú, ktorej som hovorila teta. A keď sme sa neskôr ocitli v Divadle ABC ako kolegyne a hovorila som: „Ahoj teta!,“ ona reagovala: „Nehovor mi už teta, volaj ma Stela, pretože teraz si už tiež herečka, už nie som žiadna tvoja teta.“ (úsmev) Tých ľudí bolo veľmi veľa… Som veľmi vďačná, že som sa mohla stretnúť napríklad s pánom Werichom. To bol prvý divadelný riaditeľ mojej mamy. Keď zavriem oči a dnes prechádzam Divadlom ABC, kde som v angažmán a kde pán Werich prijímal moju mamu, pamätám si tam ako malé dievča každý kút. Všetko je tam už iné, ale napríklad ladiareň je rovnaká, tam by som mohla ísť poslepiačky. Som vďačná za to, že mám takéto spomienky.

Dostať sa k pánovi Werichovi asi nebolo jednoduché, on si vyberal ľudí, s ktorými komunikoval…

Samozrejme, mama študovala s Janou Werichovou a mala to šťastie, že s ňou bola v ročníku a dostala Vančurovu Jozefínu ako absolventskú úlohu, kde malú úlohu hrala Jana Werichová. Pán Werich sa pravdaže na svoju dcéru prišiel pozrieť, a potom sa jej doma s najväčšou pravdepodobnosťou opýtal, kto je tá Jiřina, čo to je za dievča? Jana Werichová vtedy na mamu prezradila, že jej zavreli otca a teraz sa jej narodila dcéra. Povedal: „Pošli ju za mnou.“ Keď mama prišla za pánom Werichovi, povedal: „Neberiem vás ako herečku, zatiaľ ako eléva, ale keď budete veľa pracovať, tak z vás môže niečo byť.“

Aké bolo vaše absolventské predstavenie?

Bola ním čarovná komédia Rytier horiacej paličky autorskej dvojice F. Beamont & J. Fletcher, súčasníkov W. Shakespeara. Hrala som v nej s Ivanom Luťanským. Dnes sa už na nás pozerá z hereckého neba, pretože v tridsiatke si, bohužiaľ, odišiel po smrť do Vietnamu. Dodnes nepochopím, ako je to možné, ale pre mňa malo toto predstavenie veľký zmysel. Išli sme ho hrať do talianskej L'Aquily ako výmenný študentský obchod. Hrali sme to tam na námestí a veľa replík aj v taliančine. Zaznamenali sme obrovský úspech.

Tam má korene vaša láska k Taliansku?

Tam sa to začalo. Zamilovala som sa do krajiny a do jazyka. Keď som sa vrátila, povedala som si – budem sa učiť taliančinu. Mala som 21 rokov… No a potom sa to všetko nabaľovalo, až som stretla svojho manžela (smiech).

Takže taliansky jazyk by ste mohli pokojne vyučovať?

To by som nepovedala, ale viem sa po taliansky aj pohádať, dokážem čítať scenáre v taliančine, ale vyučovať, to nie. Ja mám takú tú kuchynskú taliančinu, ale mám ju veľmi rada. Bola som osem rokov vydatá v Ríme.

Ale nežili ste tam…

Nie, Eusebio (Ciccotti, druhý manžel S. Stašovej – pozn. TASR) jazdil hore dole vlakom, pretože to nebol žiadny majetný Talian. On je profesor histórie a dejín divadla. Je o dva a pol roka odo mňa mladší, je to skvelý chlap, máme 29-ročného syna Marka. Po tých ôsmich rokoch sme obaja pochopili, že ten sľub, ktorý som mu dala, že budem žiť v Taliansku, nie je možný. Vedel, že si berie divadelnú herečku, že to nejde. Povedali sme si, že si dáme voľnosť, ale ostala len na papieri. Dodnes sme zostali veľkí kamaráti, jazdíme tam a on jazdí za nami.

Ešte máte druhého chlapca Vojtíška. Jeho otcom je herec Pavel Skřípal, ale Vojta sa volá Staš…

Nezobrali sme sa, tak som si zasa ‚utrhla‘ meno, aby som mala pokračovanie rodu.

Nepochádzate tak úplne z hereckej rodiny, pretože váš otecko Břetislav Staš je vedec. To je zvláštna kombinácia, nie?

Keď ma mama mala v brušku, tak jej pán Lukavský, jej profesor, prorokoval – ten váš potomok bude riešiť rovnice na javisku. A niečo na tom je, výsledkom spojenia geofyzika, seizmológa a herečky som ja. Samozrejme tým, že som žila s mamou, pretože otec je Ostravák, načerpala som všetko od nej, ale s otcom máme nádherný vzťah. A aj keď všetkému nerozumiem, on ma zasvätil do geológie a jeho koníčka astrofyziky. Aj teraz napríklad robí prognózy zemetrasení – astrovplyvov na zemetrasné oblasti. Všetko mi to s takým entuziazmom rozpráva, že aj keď tomu všetkému úplne nerozumiem, viem, ako všetky tie planéty fungujú, pretože mi to stále dokola rozpráva a miluje to. Prvého júna mal 87 rokov a je to krásny človek. Pozor! V šesťdesiatke som ešte dieťa, mám obidvoch rodičov a obidvaja, musím to zaklepať, sú v plnej sile a posadnutí svojím povolaním.

Na Morave hráte veľa predstavení hlavne kvôli otcovi, aby ste mu boli blízko, ale na Slovensko chodíte málo…

Nie je to tak, raz za pol roka som tu. Už som tu hrala všetky svoje predstavenia a som veľmi rada, keď ma pozvú. Vždy je to veľký úspech. Rovnako chodím na vás, na Slovákov, keď sú v Prahe. Ja myslím, že to, že sme sa rozdelili, je len na papieri. Moja generácia to vôbec neprijala. Keď sa ma niekto v cudzine spýta, odkiaľ ste, odpovedám, že z Československa. Keď poviem Česko, tak mi tam niečo chýba, keď zahrajú hymnu, mám pocit, že ju ešte nedohrali. Prosto ja som to vôbec neprijala. Mám pocit, že sme jeden národ a že nejaký rozvod urobil niekto za nás úplne nezmyselne, zbytočne a oslabili sme sa a ochudobnili všetci navzájom. Vôbec som to nepochopila, ako to vôbec niekto mohol urobiť. To je akoby odtrhli Moravu od Česka… Veď si rozumieme, máme rovnaký jazyk. Sú drobné odchýlky ako bedna a debna, a čo? Je to škoda. Myslím si, že gro ľudí si dáva najavo, že sa máme radi a že sme prosto jeden a ten istý národ.

Hovoríte, že predstavenia slovenských hercov v pražských divadlách si nenecháte ujsť. Koho umenie vás naposledy oslovilo?

Mám veľmi rada Martina Hubu, ktorý mi teraz momentálne hrá manžela v Líde Baarovej (pripravovaný historický film režiséra Filipa Renča – pozn. TASR). Táňa Pauhofová hrá Lídu Baarovú, pozrite sa, ako je to všetko prepojené dohromady. Vždy keď nejaký režisér hľadá ideálneho predstaviteľa, hľadá vždy buď v Česku, alebo na Slovensku a vždy to premieša. Vo filme Život je život hrá vaša speváčka Kristína tiež veľkú úlohu. Mám rada pani Vášáryovú, Božidaru Turzonovovú, pána Kňažka, bola som sa pozrieť, keď hrali s našou Vilmou Cibulkovou Picassa. Tá kultúra sa navzájom stále prelína, Slováci veľmi často hrajú u nás v televízii i vo filme a my v tom nerobíme žiadny rozdiel.

Spomenuli ste film Život je život režiséra Milana Cieslara, kde stvárňujete poštovú doručovateľku. Úlohu poštárky ste si vyskúšali po prvý raz?

Poštárku som ešte nehrala. Je to taká submisívna žena. V minulom filme Láska je láska, čo je úplne iný príbeh, sme s Ondrom Větchým hrali tiež manželov, ale ja som bola dominantná a on bol ten submisivný. Teraz v rovnakej partii, ale v úplne inom príbehu, sme si to prehodili. Som veľmi rada, že som do toho išla, pretože to bolo veľmi pekné nakrúcanie. A všetci, ktorí to videli, tak hovorili, môžeš tomu pokojne robiť reklamu, je to dobré, je to veľká zábava.

Zmysel pre humor ste zrejme zdedili po maminke. A po kom ho má pani Bohdalová?

Moja babička bola veľmi vášnivá ochotníčka, už od malička brala Jiřinku na javisko. Rozpráva sa malá historka, že hrali drámu – umrel dedko, všetci stoja nad rakvou a tá malá trojročná Jiřinka potiahla za rukáv svojho divadelného ocka a povedala – ujo, urob niečo so mnou, aby sa ľudia smiali… Divadlo prepuklo v smiech, pochopiteľne, pokazila drámu, ale to predurčilo jej nástup do toho, že mala rada smiech a chcela vytvárať smiech. Babička ju brala na všetky možné skúšky, vždy keď niekto potreboval malé dieťa. Takže mama hrala už v nemom filme Pižla a žižla, v Madla spieva Európe, to mala vtedy asi osem alebo deväť rokov, vlastne od malička išla takto nahor. Nechcem to zveličovať, ale dnes je u nás na tom poste, kde bol pán Werich. Je to jedna z najstarších žijúcich legiend. Keď si zoberiete tých skutočne činných ľudí u nás, veľmi by som musela spomínať, kto ešte v 84 rokoch stojí v hlavnej úlohe na javisku. A moja mama to je!

Popritom zvláda aj účinkovanie v rôznych televíznych programoch. Tou neskutočnou životnou energiou ste sa nechali naočkovať aj vy?

Možno tam niekde hrá svoju úlohu genetika, ale viete, to je v hlave, v rozhodnutí sa byť takým. Myslím si, že ktokoľvek na tomto svete, či už je to záhradník, lekár, mäsiar, mal by mať svoje povolanie rád a nechať tu nejakú ‚šľapotu‘ za sebou, niečo ľuďom odovzdať. A nemusí to byť práve herec. A ono sa to pozná, keď človek má v sebe životnú energiu. Ja sa s takými ľuďmi rada stretávam. Možno som sa dokonca i rozhodla, že chcem taká byť, stalo sa to mojou prirodzenosťou.

To znamená, že ľudia, ktorí „vysávajú“ energiu, u vás nemajú šancu. Ľudí, s ktorými sa kontaktujete, rozprávate, dávate im svoj čas, si vyberáte podobne ako pán Werich…

Stopercentne! Len čo ma chce niekto stiahnuť dole, priveľa sa sťažuje, je to ten mumlák, ktorému stále niečo nevyhovuje, stále hovorí o politike, stále niekomu nadáva a stále – keby bolo niečo, tak by to bolo bývalo lepšie… – ja nemám takých ľudí rada. Áno, tiež viem o tom, čo nefunguje, ale nie je to práve predmet rozhovoru. Keď sa s niekým stretnem, chcem mu povedať, čo funguje a čo je pekné. Veď sme tu na návšteve, sme tu na chvíľočku, tak čo si budeme otravovať život tým, čo sa nedá zmeniť alebo čo nemôžem nejako ovplyvniť. Dávam ľuďom to, čo ovplyvniť môžem, je toho málo, ale niečo to je, to je napríklad moje divadelné predstavenie. Vyberám si veci, ktoré majú zmysel, ktoré, keď tí ľudia odídu z hľadiska, tak si povedia: „Hergot, na to by som išiel ešte raz! Pobavil som sa a niečo som sa dozvedel.“

Vo svojom repertoári máte ešte stále aj predstavenie Shirley Valentine. Je pravda, že trvá s prestávkou dve a trištvrte hodiny?

Je. My sme to prosto nezoškrtali. A keď ľudia veľmi reagujú, niekedy to hrám celé tri hodiny, mám tam 20-minútovú pauzu, to je pravda. Je to strašne náročné, mohla by vám o tom rozprávať Zuzka Kronerová, ktorá to hrá u vás. Videla som ju. Ona to hrá úplne z iného uhla pohľadu. Je vynikajúca, mám ju veľmi rada, aj si to vážim, že sme to práve my dve, že Zuzka hrá Shirley Valentine na Slovensku a ja v Česku, je to pre mňa veľká česť, pretože si ju nesmierne vážim. Hráme to každá inak, aj keď je to rovnaký text. A trúfam si povedať, že obidve dobre, pretože máme plno a obidve tým ľuďom niečo odovzdávame. Plačú od smiechu, a zrazu z ničoho nič plačú od dojatia.

Ako vyzerá váš deň pred takým náročným predstavením? Taký výkon si asi vyžaduje poriadnu dávku oddychu…

Teraz 29. júna bude mať Shirley Valentine 500. reprízu, hrám to osem rokov. Keby som to spočítala, musela by som to hrať rok a pol bez prestávky v jednom kuse. Telo už dnes vie, čo ho čaká večer, takže sa od rána inštinktívne zatvára. Keby som to dnes hrala, nemohla by som s vami robiť rozhovor, nemôžem ísť nič nakrúcať, nechcem byť ani s kamarátkami. Niežeby som sa na to celý deň chystala, nedajbože si ten text opakovala, to už vôbec nie, ale strašne hromadím energiu, aby som mohla s tým prvým krokom na javisko. Pozvoľna, nieže im tam rovno buchnem, ale pozvoľna vtiahnuť tých ľudí do deja, aby sa na mňa napojili tak, aby boli radi, že sú tie tri hodiny so mnou. Je to veľká krásna vec, ale vyčerpávajúca. K čomu by som vám to prirovnala…? Je to asi ako, keď ide šerpa s batohmi na Mount Everest. Tie druhé predstavenia mi potom pripadajú tak, že idem v plavkách na Říp.

Náročnosť tejto úlohy však diváci na vás nevidia, na vašu Shirley Valentine chodia stále dokola…

Za túto úlohu som veľmi vďačná, pretože ma veľa naučila. Naučila ma, čo majú ľudia radi, ako vnímajú slovo, kde sú už zrazu unavení a ja musím znova nahodiť remeň, aby som ich zasa do toho vtiahla, aby sa viac zasmiali. A veľa som sa naučila sama o sebe, koľko vydržím.

Ako vás tak počúvam, nadobúdam dojem, že by vás pokojne uživila aj motivátorska profesia. Viem si vás predstaviť, ako dokážete ľudí presvedčiť: „Žite inak!“

Veď to je naše poslanie. Predsa nie sme, až na výnimky, len šašovia, ktorí sa chcú predvádzať. Herecké povolanie, keď ho beriete ako poslanie, má veľkú šancu niekomu zmeniť život k lepšiemu.

Spomínate niekedy s mamou na časy slávneho Televarieté? Bola to divácky vyhľadávaná televízna zábava, ľudia sa tešili na sobotný večer, keď im spoločnosť mala robiť dvojica Bohdalová – Dvořák. Česká televízia často tento program reprízuje. Nechýba vám niečo na spôsob Televarieté v podaní súčasných tvorcov?

Zábavné televízne programy, samozrejme, sú, lenže ten humor zhrubol, trošku zvulgárnel a je trošku plytký, ako tanier nie na polievku, ale na mäsíčko. Je to asi nadprodukciou, pretože vtedy sa toho veľa nevyrábalo, nebolo toľko hercov. Tie veci sa skúšali. Dnes sa rozdajú texty, ľudia sa stretnú v štúdiu a – tak, ako si to doma naučil, poď, skúsime, či nám to funguje! A hlavne pozor čas, robte, pretože musíme natočiť rýchlo ešte ďalší obraz! Človeku sa po tom cnie, ale zasa na druhej strane, než by sme kupovali seriáli zo Španielska – Manolita, Juanita už prišla, tak máme Ulicu, Ordináciu v ružovej záhrade a naši herci si zarobia. Beriem to tak, že sú to oriešky. Miesto obeda si dáte oriešky, máte pocit plného žalúdka, no ale predsa len potom raz musíte ísť na tú dobrú rybu alebo poriadny steak. A to sú tie veci, na ktoré ja čakám.

Keď sme pri seriáloch, ako si dnes spomínate na Ženu za pultom z roku 1977? V tom seriálovom hite z dôb reálneho socializmu ste si zahrali učnicu Zuzanu…

To bolo krásne. Boli to moje prvé herecké krôčiky a režíroval to Jaroslav Dudek, ktorého som si veľmi vážila, bol to vynikajúci režisér v Divadle na Vinohradoch a tvoril vynikajúce televízne inscenácie. Tiež si z Divadla na Vinohradoch bral všetkých hercov, on ich preslávil a spopularizoval. V tom seriáli hral práve pán Menšík, ale ja nespomínam v zlom ani na pani Švorcovú. To bola žena, ktorá absolútne neprevrátila kabát, za to si ju vážim. Nebola to zlá herečka, mala svoj názor – komunizmus, že všetci máme mať rovnako a tak. Možno mala pravdu, ale to je taká ušľachtilá myšlienka, ktorá nefunguje, bohužiaľ. Ukázalo sa, že je to utópia, ale ona si stála za svojím a nikdy ten kabát neprehodila. Bola to žena, ktorú som si skutočne vážila, pretože nikomu neublížila.

Čitateľov tohto rozhovoru by asi mrzelo, keby sme nespomenuli Pelíšky. Postupne sa z tohto filmu, do ktorého vás v roku 1998 obsadil režisér Jan Hřebejk, stala kultová záležitosť. Ako sa dnes pozeráte na Pelíšky?

Pozrite sa, ja dnes hovorím, že môžem ‚zaklepat bačkorama‘, pretože po mne tu už niečo zostane. Za Pelíšky som tiež nesmierne vďačná. Honza Hřebejk ma vlastne do tých vyšších sfér vystrelil v mojich 40 rokoch! Ako niekto povedal: „Keď ťa niekto do štyridsiatky nepozná, mal by si sa ako herec nad sebou zamyslieť.“ No a mňa do toho času skutočne nikto nepoznal, veľmi som sa nad sebou nezamýšľala a stal sa zázrak. Dnes som v tej prvej lige, ja si to veľmi dobre uvedomujem, ale už so mnou svet nemôže zatočiť, tá sláva ma už nemôže pohltiť, pretože ja som v tomto povolaní žila viac ako polovicu života ako myška a bola som vďačná za každú malú úlohu. Tiež bolo veľmi dobré, že som si každý jeden schod ošľapala, nebola som hviezdička, ktorá zažiari a zasa zhasne. Učňovskú dobu som si neskrátila. Na každom schode, ktorý je, som stála hrozne dlho. Že dnes môžem stáť napríklad v Shirley Valentine na javisku tri hodiny, to je vďaka tomu všetkému, čo som zažila v mladosti.

Medzi ženami – herečkami sa veľmi priateľstvá nepestujú, napriek tomu sa spýtam: sú herečky, ktoré si vážite, s ktorými sa dokážete porozprávať?

Je veľa herečiek, ktoré mám rada, ale máte pravdu, bolo by falošné, keby sme chodili spolu na kávičky. Sme rady, že spolu hráme, ale nemusíme sa stretávať. V tejto brandži veľmi neverím na priateľstvá. Na pľace je ohromná súhra, ale potom je každý solitér. Je to džungľa.

Existuje herec, s ktorým by ste si veľmi chceli zahrať?

Olda Kaiser. S ním by som chcela hrať. Sme spolu v spojení, bola som doňho zamilovaná ešte na škole, sme rovesníci, on bol o ročník nižšie. S tým chalanom si ešte dlžím buď divadlo, alebo film. Už veľakrát som ho vyzvala do tanca a už to skoro-skoro bolo, a zasa to padlo. Verím tomu, že raz my dvaja spolu niečo vytvoríme, pretože on je náš Marcello Mastroianni.

Stali ste sa víťazkou diváckej ankety TýTý, ocenenie ste si však pre predstavenie nemohli prevziať. Ak by ste mohli, čo by ste povedali divákom v priamom prenose?

Poďakovala by som mame, stopercentne. Jej ďakujem za to, že som ju mohla mať celé tie roky pred očami, že som ju mohla ‚vykradnúť‘ a hrať úlohy, ktoré ona nedostala.

Vzácne je, že ste nikdy nevyužili možnosť protekcie, k mnohým úlohám ste sa predsa mohli dostať cez slávne meno Bohdalová. Nikdy sa tak nestalo…

To je záležitosť mojej mamy, ona to tak urobila. Ja by som bývala chcela, chvíľkami som dokonca mala pocit, že je ku mne nespravodlivá. Neskutočným spôsobom videla dopredu a vedela, že ak mi pomôže, tak ma zničí. Dala mi dôveru, že to dokážem sama, a to mi došlo až nedávno. Ona mi vlastne dala ocenenie už na začiatku, keď povedala: „Ty to dokážeš sama!“