ROZHOVOR: Opustená budova a strašidelné ticho. Pre niekoho hororová predstava, no pre urbexerov hotový raj

Vysvetlila by si v skratke čo Urban exploration (urbex) znamená?

Urban Exploration/UrbEx znamená v preklade tzv. mestský prieskum. Jednoduché vysvetlenie teda znie, že ide o prieskum oficiálne a verejne nedostupných či už nadzemných alebo i podzemných lokalít. Sem zahŕňame budovy s naozaj veľmi rôznym účelom a to od nemocníc, cez industriálne stavby a továrne, kaštiele, zámky, vojenské objekty, školy, hotely jednoducho všetko čo je opustené a žije si svojím vlastným životom, kam už ľudská ruka nedočiahne.

Čo ťa viedlo k voľbe takéhoto netradičného hobby? Od kedy sa mestskému prieskumu intenzívne venuješ?

Ono, voľbou sa to asi nedá nazvať. Nebolo to zo dňa na deň, kedy by človek jedného dňa objavil pojem urban exploration a zrazu si povedal: „To je hobby pre mňa, začnem sa tomu venovať“. To nie. Idea urbexu ma akosi prirodzene priťahuje už odmalička, pričom ako zrejme každý urban explorer som nemala v počiatkoch ani najmenšieho poňatia, že takáto činnosť nesie svoj oficiálny názov. Ako vravím pasívne ma urbex priťahoval už od detstva, no aktívnejšie sa mu venujem cca posledné dva roky.

V čom podľa teba spočíva čaro urbexu?

Toto je otázka, na ktorú neexistuje objektívna odpoveď. Ak by ste sa rozprávali s piatimi rôznymi urbexermi pravdepodobne ti ani jeden z nich nepovie presne to isté ako ostatní. Každý si v tom nájde to svoje, každému urbex dáva niečo trochu iné. Pre mňa osobne je urbex relax. Je to pre mňa vytrhnutie z reality a čas kedy skutočne dokážem vypnúť hlavu a na nič nemyslieť. Iba sa ponoriť do atmosféry, ktorá na mňa v opustených miestach dýcha. Obzvlášť, keď idem na urbex sama, vtedy si atmosféru užijem najviac. Potrebujem občas vypadnúť od ľudí a urbex mi túto možnosť dovoľuje.

Dá sa povedať, že je to určitý životný štýl? Ľudia, ktorí sa tejto záľube venujete, označujete sa za komunitu?

Pre mňa osobne je urbex ako taký dôležitým aspektom v živote, no za životný štýl to asi nepovažujem. I keď opäť, nie je to jednoznačná odpoveď, ktorú môžeme aplikovať na každého urbexera. Komunita – nekomunita. To je veľmi dobrá otázka. Povedala by som, že na Slovensku sa my urbexeri za komunitu považovať zatiaľ nemôžeme. Pripadá mi to tak, že tu ani nie je žiadny záujem komunitu vytvoriť. Z akéhosi osobného pozorovania a skúseností si dovolím tvrdiť, že na Slovensku fungujú tzv. urbexeri „solitéry“, maximálne skupinky 2–3 ľudí, ktorí spolupracujú v rámci jedného mesta, no nie je tu záujem komplexne spájať sily so zvyškom Slovenska. V tomto smere by som to chcela nejako rozhýbať a stmeliť trochu tú našu slovenskú „komunitu“.

Má urbex aj nejaké pravidlá?

Sú to tzv. nepísané pravidlá, ktoré by mal urbexer dodržiavať. Samozrejme, že je to na každom jednom človeku ako sa k tomu postaví. Také asi najznámejšie pravidlo teda znie: „Neodnášaj nič len fotky a nezanechaj po sebe nič len stopy“. V praxi to jednoducho vyzerá, tak že z daného miesta neodnášame žiadne veci, všetko nechávame na svojom mieste, tak ako sme to našli a takisto na mieste po sebe nenechávame žiaden neporiadok.

Spomínala si aj nepísanú zásadu, že pri vstupe do budovy využívaš iba existujúce otvory, čo je na tom pravda?

Čo sa týka vytvárania vstupov, ja osobne vyznávam filozofiu nevytvárania vstupov násilným spôsobom tzn. nerozbíjam okná, prípadne nejaké drevené výplne, vykopávanie dverí a pod. je mi maximálne cudzie. Jediná forma vstupu, ktorý som eventuálne ochotná urobiť, je taký ktorý po návrate z miesta viem dať do pôvodného stavu, tzn. napríklad presunutie nejakej prekážky, ktorá nie je nijak napevno ukotvená.

Dozvedel som sa, že vám častokrát robí problémy bezpečnostná služba a vyháňa vás z opustených objektov. Robia to z dôvodu, že si tam môžete ublížiť?

Tak samozrejme aj to je dôvod. Náhodou by sa tam nejaký urbexer prizabil, v horšom prípade by si ho SBS služba ani nevšimla, v tom lepšom by ho síce našla, ale asi by z toho dotyčný bezpečnostný pracovník mal problém, ak by sa pod jeho výkonom služby stalo nejaké nešťastie. V druhom rade, je úplne prirodzené, že nás niekto vyháňa zo súkromných pozemkov, kde prakticky nemáme čo hľadať a keďže si majiteľ nasadil SBS službu na svoj pozemok, zrejme má naozaj záujem aby mu tam nebehali nejakí cudzí ľudia. Je to jednoducho riziko. No aj SBS pracovníci a policajti sú len ľudia, ktorí mnohokrát dokážu pochopiť, že človek s fotoaparátom na krku nie je naozaj žiadny vandal.

Stala sa ti už pri objavovaní opustených miest nejaká nehoda?

(Klop, klop) našťastie nič extra vážne sa mi ešte neprihodilo, ak nepočítam klinec zapichnutý v nohe a pár dní nechodenia. Modrinám, odreninám a iným podobným triviálnym veciam sa človek pri urbexe občas nevyhne.

Aké sú podmienky pre urbex v Bratislave?

Pravdu? Nie príliš dobré. Až na pár zaujímavých objektov, sú naše urbex lokality väčšinou v zúboženom stave. K rozkladu miest prispievajú hlavne vandali, grafiťáci, feťáci a iné podivné indivíduá, a tiež bezdomovci, ktorí aspoň niekde hľadajú svoj úkryt. So zahraničím sa nemôžeme absolútne porovnávať čo sa týka kvality urbex lokalít.

Ak to porovnáš s inými mestami, v ktorom sú podľa teba najlepšie podmienky pre mestský prieskum?

Ak hovoríme v rámci Slovenska, komplexne je tu obrovské percento skazy urbex lokalít. Ak sa na to mám pozrieť napríklad z pohľadu Európy, Berlín je asi jedno z najvýznamnejších urbex európskych miest. V konečnom dôsledku celé Nemecko má urbex svetu čo ponúknuť. Takisto krajiny ako Belgicko, Holandsko, Poľsko, Francúzsko, Luxembursko sú známe svojim urbex potenciálom.

Ktoré sú najzaujímavejšie miesta v našom hlavnom meste z pohľadu urbexerov?

Jednoznačne, miesto, ktoré mňa osobne u nás v Bratislave najviac zaujalo sú opustené kúpele Grossling kam nie je možné sa bežne dostať a preto som nesmierne rada, že sa mi podarilo nazrieť tam viac-menej oficiálnou cestou. Určite potom stojí za zmienku aj, bohužiaľ už zbúraný, obrovský areál pivovaru Stein, bola som tam nejedenkrát a vždy ma istým spôsobom dokázal zaujať.

Koľko ľudí sa urbexu na Slovensku, prípadne v Bratislave, venuje?

Viem o ľuďoch v Bratislave, ktorých považujem za serióznych urbexerov, ale spočítam ich asi na prstoch jednej ruky. V rámci Slovenska to neviem presnejšie odhadnúť, keďže ako vravím komunita je na bode mrazu a nie sme extra v kontakte. Môj skromný a je možné, že úplne mimo odhad je cca desať serióznejších urbexerov na Slovensku a to väčšinou buď priamo z BA alebo z Košíc.

Nebojíš sa, keď si na nejakom mieste úplne sama a počuješ maximálne iba svoje kroky?

Nie, práve naopak na urbex chodím najradšej sama. Je to síce nebezpečné, ale urbex je pre mňa aj istou formou adrenalínu. To, že idem sama je, ale hlavne otázka toho, že v takom prípade to dokážem lepšie precítiť a viac zrelaxovať, ako keď som s nejakým parťákom.

Stala sa ti už nejaká príhoda, ktorú si si nevedela vysvetliť? Mám na mysli paranormálne javy?

Ak mám pravdu povedať, téma na ktorú narážaš mi nie je úplne vzdialená a je pravda, že spojiť urbex s niečím paranormálnym sa prirodzene núka, ale bohužiaľ osobne som sa ešte so žiadnymi nevysvetliteľnými javmi na urbexe nestretla.

Si poverčivá? Veríš na legendy a povesti o duchoch, ktorý by sa mohli v starých budovách nachádzať?

Poverčivá nie som, ale na druhú stranu nie som ani skeptik. A miernu paranoju by mal asi každý človek, ktorý by sa predieral útrobami opustenej psychiatrie, či iných nemocničných zariadení a sanatórií. Prípadne takisto také opustené väznice, v sebe určite majú veľmi silnú energetickú stopu čias minulých, ktorá môže veľmi nepríjemne pôsobiť na senzibilnejších ľu­dí.

Ktoré miesto bolo pre teba najnebezpečnejšie?

Asi som ešte nenatrafila na miesto, pri ktorom by som si vyslovene povedala, „okej fajn toto je nebezpečné, budem sa radšej držať v úzadí“. Z pohľadu ostatných ľudí by možno dané miesto mohlo vyzerať nebezpečne, no ja som v tomto tak troška inde a len veľmi málo vecí by ma skutočne dokázalo zastaviť.

Aký typ budov je tvoj obľúbený? Rozpadnuté stavby, staré nemocnice…?

Toto je veľmi záludná otázka. Každý jeden druh budovy má svoje špecifické genius loci. Pre mňa osobne sú, ale asi najpríťažlivejšie nemocnice, industriálne stavby a v neposlednom rade kaštiele a zámky… No v týchto našich slovenských podmienkach je urbexer nútený jednoducho brať čo je dané.

Čo je tvojim snom? Dá sa povedať, že pre urbexerov je takzvaný svätý grál mesto Pripjať pri Černobyle?

Hádaš správne. Dovolím si tvrdiť, že naozaj u mnohých urbexerov je mesto Pripjať práve tým najlákavejším miestom. No pre iných zase nepredstavuje nič iné, len hŕbu obyčajných opustených panelákov, ktoré nemajú väčší význam. Také opustené paneláky sú aj inde vo svete. Ale nejde tu o obyčajné paneláky, ale o príbeh, ktorý stojí za týmto malým mestečkom. A áno, aj ja túžim po tom sa tam jedného dňa pozrieť. Vždy to bol môj najväčší urbex sen.

Neobávala by si sa v Pripjati nejakých hororových scenárov, ktoré poslúžili ako skvelý námet na niekoľko filmov?

Pokiaľ narážaš na to, že by tam po meste mali behať trojhlavé psy a podobné nezmysli tak toho sa naozaj neobávam. Takéto informácie šíria ľudia, ktorí sa absolútne nerozumejú problematike mesta Pripjať. Hodnoty radiácie nepredstavujú, pri dodržiavaní istých zásad správania sa v zamorenom prostredí, žiadne zdravotné riziko.

Zdroj foto: Lucia Gažíková