ROZHOVOR: „Rozumiem ľuďom, ktorí sa cirkvi štítia,“ tvrdí kazateľ Daniel Pastirčák

Aký je základný rozdiel medzi katolíckou cirkvou a tou Vašou?

Tých rozdielov je niekoľko. Z hľadiska organizácie života, je tu rozdiel medzi hierarchickou štruktúrou autority a sieťovou štruktúrou. Katolícka cirkev je vystavaná ako pyramída – kňazi sú nad laikmi, biskupi nad kňazmi, kardináli nad biskupmi a na vrchole pyramídy je pápež ako reprezentant Krista. Ten vrchol je založený doktrínou o neomylnosti pápeža. Naša cirkev je skôr sieťou, zväzkom slobodných samosprávnych cirkevných zborov, nikto tu nie je považovaný za neomylného. Cestu viery si hľadáme spoločne, rozhodnutia sú výsledkom spoločnej dohody.

Rozdiely možno tiež nájsť v jednotlivých prvkoch tradície viery. Tie sa pomaly oslabujú, dôvody, pre ktoré vznikli niektoré vyhranené tvrdenia pominuli, stále viac chápeme, že musíme viesť pokorný dialóg a učiť sa jedni od druhých lepšie chápať tajomstvo evanjelia.

Jedným z veľkých sporov bol spor o milosti. Protestantizmus vystúpil s radikálnym tvrdením, že stratený vzťah k Bohu nachádzame výlučne na základe milosti, ktorá je Božím darom, bez akýchkoľvek zásluh človeka. Katolícki teológovia naopak zdôrazňovali „dobré skutky“ – ľudské úsilie naplniť v živote hodnoty, ku ktorým nás Boh volá. Dnes obe stany priznávajú, že je to „tak aj tak“.

Chápu a tolerujú sa navzájom jednotlivé odvetvia cirkvi?

Dovolím si povedať, že byť kresťanom na začiatku 21. storočia s intelektuálnou poctivosťou sa nedá inak ako v duchu ekumenizmu. Je tu bohatstvo ciest a tradícii, ktoré sa počas storočí vytvorili zo snahy porozumieť Kristovmu odkazu a nasledovať ho – bohatstvo duchovnej múdrosti. Byť dnes kresťanom, znamená byť v istom zmysle dedičom, rovnako katolíckej, pravoslávnej i protestantskej tradície a učiť sa z tých prameňov žiť svoj život s Bohom.

A nie len to: Potrebujeme vstupovať do dialógu i s inými prúdmi, duchovnou tradíciou iných nekresťanských foriem náboženstva, i s novými myšlienkovými prúdmi vrátane ateizmu. Viera žije z otázok, ktoré sa jej kladú. Keby sa uzavrela, skamenie v mŕtvy muzeálny exponát. To sa kresťanom žiaľ často stáva. Rozdiely nie sú prekážkou, skôr motívom k vzájomnému vzťahu. Čo nás včera rozdelilo, môže nás dnes spájať. Tento prístup je napokon vlastný aj pápežovi Františkovi, jeho otvorenosť je osviežujúca a prináša nádej.

Je to tak, že všetci veríme v toho istého Boha len každý, myslím tým každé náboženstvo ho uctieva po svojom? Je skutočne len jeden Boh?

Človek odjakživa vytvára obrazy Boha – obrazy poslednej reality. Pojem Boh v najvšeobecnejšom zmysle označuje to, čomu v bytí prisúdime základnú absolútnu pozíciu – teda to, z čoho sa odvodzuje a v čom sa zakladá všetko ostatné. V tomto zmysle i ateizmus má svoj obraz Boha. Na rozdiel od teizmu, ateistický Boh je redukovaný na večnú hmotu a energiu. Vo svete takého Boha, slepé sily vládnu nad slobodným, tvorivým človekom. Základné hodnoty, ktoré zakladajú ľudskosť človeka sú iba vedľajším produktom slepých chemických a fyzikálnych síl.

Kresťanský obraz Boha je jedinečný tým, že sa odvážil Boha uvidieť v Láske. Kresťanstvo súhlasí s veľkými monoteistickými tradíciami: Áno Boh je jeden, jedinečný, je jediným základom bytia, z ktorého sú všetky ostatné vznikajúce a zanikajúce podoby bytia odvodené. To nie je všetko. Boh nemôže byť iba homogénna jednota – Boh je vzťah – Láska. Tam, kde je vzťah, musí byť ten druhý – iný. Boh je milujúce Ja a milované Ty spojené v Jedno večným pohybom milovania. V tom zmysle sa dá povedať, že absolútno je relatívne.

Zažili ste niekedy Boha na vlastnej koži? Že sa Vám niekedy naozaj zjavil alebo k Vám skutočne prehovoril?

Tvrdenie, že sa mi zjavil Boh, je príliš silácke na to, aby som mohol na vašu otázku odpovedať jednoduchým: Áno. Na druhej strane, musím priznať, že bez toho, aby sa mi Boh dal spoznať ako bezprostredná skutočnosť, by som dodnes zostal ateistom. Nedokázal by som sa vo svojom vnútri oprieť o nejaké uisťujúce tvrdenia, len preto, že ich predo mňa stavia autorita tradície, nech by bola akákoľvek stará a overená časom.

Áno, stalo sa mi to: Ako mladý muž, som sa v istom čase otvoril otázke Boha. Môj ateizmus mi v tej dobe pripadal veľmi povrchný, nevedel si dať rady s mnohými fenoménmi ľudského života. Oslovil som v nočnej modlitbe Boha, v ktorého som neveril. Bol to taký vnútorný experiment – ozvať sa zo svojho vnútra: Je tam niekto kto o mne vie, ozve sa nejaká odpoveď? Prišiel šok. Nie nevidel som obraz, ani svetelnú bytosť, nepočul som žiadny hlas, iba som jednoducho vedel, že som dokonale poznaný absolútnym vedomím. V krátkej chvíli som uvidel príbeh svojho života, ten sa mi dovtedy javil ako márny chaos, uvidel som v ňom zlatú niť – hľadanie zmyslu a to hľadanie, ako som v tej chvíli pochopil, bolo od začiatku hľadaním lásky – lásky a večnosti. Lebo to jediné v človeku, čo chce trvať a odkazuje k večnosti je láska.

Ako je to s kňazmi – predpokladám, že nie je pravidlom, že každý z nich prežil nejaké vnuknutie a teda skutočne, možno až hmatateľne vie, že niekto tam hore usmerňuje chod tohto sveta. Majú preto kňazi často pochybnosti o viere?

Neviem si predstaviť človeka, ktorý nemá pochybnosti. Tí, čo pred nás stavajú neochvejné tvrdenia a snažia sa pôsobiť dojmom, že tu už niet miesta pre žiadnu pochybnosť, vo mne vždy vzbudzovali podozrenie. Kňaz ak chce byť kňazom, viac ako ktokoľvek iný, potrebuje pochybnosti. Pochybnosti sú živnou pôdou autentickej viery. Viera, ktorú pred nás kladie niekto, kto v sebe všetky otázky umlčal je sadrovým odliatkom, čohosi čo verilo no dnes je už mŕtve. Filozof viery Soren Kierkegaard to vedel veľmi dobre. Podľa neho tam, kde človek ešte nevykonal absolútny pohyb rezignácie, nezostúpil do temnoty radikálnej pochybnosti, ešte nemôže byť žiadna reč o viere. Básnik T. S. Eliot v jednom texte napísal, že najvyššou úlohou moderného človeka je spojiť hlbokú skepsu s hlbokou vierou.

Mnoho ľudí tvrdí, že neuznáva cirkev ako inštitúciu. Viete povedať prečo?

Rozumiem ľuďom, ktorí sa cirkvi štítia. Práve tým, že cirkev na sebe nesie znaky čohosi stáleho a nadčasového, jej komická povrchnosť, jej zlyhania a slabosti vyvolávajú pohoršenie a znechutenie. Cirkev je inštitúcia ako všetky iné ľudské inštitúcie. Inštitúcia je sociálny konštrukt, vzniká nevyhnutne všade tam, kde si ľudstvo ponad generácie odovzdáva hodnoty, ktoré sú v istom zmysle nadčasové. Nevyhnutným dôsledkom inštitúcie je určitá strata autenticity. To, čo bolo v prvej vlne nesené existenciou autentickej autority, je nahradené autoritou formálnou. Inštitúcia podlieha dynamike kariérnych postupov a preto priťahuje viac tých, čo túžia po postavení a moci než tých, čo hľadajú múdrosť.

Bez inštitúcie však v našom ľudskom svete nie je možné odovzdávať z generácie na generáciu obsahy, ktoré si prajeme uchovať. Inštitúcia je sociálnym telom kolektívneho ducha. Inštitúcia cirkvi je mŕtve telo, ktoré potrebuje v každej generácii vstať z mŕtvych. A inštitúcia nepovstáva z mŕtvych tým, že jej ľudia bezducho pritakajú, ale skôr tým, že jej tvorivo odporujú na novej vlne ducha. Nato, aby som na tejto sile vzkriesenia spolupracoval, potrebujem byť vo vnútri, nie vonku. Tí, čo sa iba štítivo prizerajú z vonku, sa na tom pohybe zúčastniť nemôžu.

Je ťažké obhajovať cirkev skrz všetky udalosti, myslím tým tie zlé, ako rôzne aféry s kňazmi, peniazmi, ktoré napáchala v minulosti aj teraz?

Cirkev po všetkých procesoch s kacírmi, po všetkých náboženských vojnách, prekliatiach kde zástancovia jednej konfesie zatracovali tých druhých, nemôže vo svete hodnoverne pôsobiť inak, než v duchu kajania. Kajať sa znamená, rozpoznať v sebe tie postoje, ktoré ma viedli k zlému jednaniu a dôsledne ich odmietnuť. Základným dôvodom zlyhania cirkvi v dejinách, bolo bohorovné presvedčenie, že ona je absolútnym vlastníkom absolútnej pravdy. V mene vlastníctva absolútnej pravdy sme sa preklínali a zabíjali. Pokánie znamená žiť svoju vieru v otvorenom pokornom dialógu s inými, nie ako tí, čo majú celú pravdu, ale ako tí, ktorí ju v čestnom a úctivom dialógu hľadajú spolu s tými druhými.

Čo považujete za lásku?

Láska je v prvom rade úplný súhlas s bytím toho druhého: „Milujem“, napísal Augustín, „teda chcem aby si bol“. Tam všetko začína – prijatím. Tak rozumiem Ježišovej výzve milovať nepriateľa. Milovať v tebe i to, čo je mi „neprijateľné“ . Súhlasím s tvojím bytím, a tým súhlasím s Bohom, ktorý ťa svoju vôľou povolal a udržiava v bytí. No láska ide ďalej. Je to v prvom rade to, čo Martin Buber popísal ako vzťah ja a ty. Opúšťam vecný vzťah ja – on (ona ono). Prestávaš byť pre mňa vecou na použitie, vstupujem do komunikácie, otváram ti sám seba a prekračujem sám seba aby sme sa stretli v mystériu intersubjektivity. V tom seba prekročení, ako v zrkadle nachádzam sám seba.“ Ja“ samo seba nepozná inak ako v zrkadle „ty“, ktoré oproti nemu stojí.

„Milovať“, napísal filozof Paul Ricouer, „znamená uvidieť v milovanom večnú bytosť.“ V tom zmysle je láska spôsob, akým je večnosť pre nás prítomná už tu a teraz, večné je obsiahnuté v okamihoch času. Láska je bytím zodpovednej slobody. V zodpovednosti slobody, chcem tvoje dobro.

Je prirodzené že tam, kde existuje dobro existuje aj zlo, nazvime to diablom. Je pravda, že diabol sa častejšie zobrazuje tým, ktorí veria v Boha, aby ich oslabil od ich viery?

Autentické zlo, rovnako ako autentické dobro je zahalené tajomstvom, nemožno ho preniknúť uspokojivým vysvetlením. Obraz diabla či démonov, odkazujú práve k tomu tajomstvu. Poznáme zlo, ktoré vyplýva z našich cynických rozhodnutí, no sú v živote i miesta, kde nás zlo strháva, unáša nás sila väčšia než sme my sami. To si všimol i veľký znalec ľudského vnútra C. G. Jung. Hovorievame, že máme „komplex“ napísal Jung, no v skutočnosti je to naopak „komplex má nás“. V reči staro kresťanského chápania človeka, by bolo možné povedať, že sa v nás stretajú dva obrazy – obraz Boha a obraz padajúceho anjela. Ťarchu toho padania si nesieme v sebe. Tou ťarchou je tendencia individuálneho vedomia postaviť sa do centra sveta: Som tu sám za seba, sám pre seba, som autorom, počiatkom i cieľom svojho života. Práve táto ilúzia autonómnosti, je tým temným miestom, kde v nás pôsobí ťarcha existenciálne­ho zla.

Augustín si položil otázku: V čom spočíva podstata zla? Podstata zla spočíva v ničom. Odpovedal si. Všetko čo je, je dobré. Zlo vstupuje do sveta zlou vôľou vtedy, keď nižšie dobro staviame nad vyššie dobro. Majetok nie je zlý, nazdáva sa Augustín, je dobrý. No keď postavíme majetok nad cnosť poctivosti, nielenže stratíme dobro poctivosti, ale i dobro majetku sa nám stane zlom.

Čo považujete vy za najväčší ľudský hriech?

Za najväčší ľudský hriech považujem seba strednosť či egocentrizmus. V praktickom živote, má podobu egoizmu (kde zhromažďujem všetko len pre seba bez ohľadu na dobro druhého) alebo podobu pýchy. Egoizmus chce mať „viac“ ako ostatní, pýcha chce „byť viac“ než všetci ostatní. Na to, aby som potvrdil svoju veľkosť, potrebujem „pozadie“ malosti toho druhého. Pýcha vždy hľadá niekoho, kým by mohla pohrdnúť, aby sa ubezpečila o vlastnej výnimočnosti. Pýcha nad sebou neznesie nikoho lepšieho, väčšieho, inteligentnejšieho – ničoho sa nedesí viac než Boha – lebo jeho prítomnosť predstavuje absolútnu veľkosť. Nič človeka od Boha neoddeľuje viac než pýcha.

Bojíte sa smrti?

Neviem, či som sa niekedy vôbec naozaj bál smrti. V čase, keď som o smrti veril, že je to koniec všetkého, vyhasnutie môjho vedomia „Ja som“, smrti som sa vlastne nebál. Problém bol v tom, že fakt smrti vrhal tieň na všetko, čo som žil. V čase nasledujúcom po „zážitku Boha“ som po smrti túžil, ako po bráne, ktorou z čiastočného vstúpim do plnosti. Napísal som si vtedy i takú básničku:

Zem je miestom smrti

a smrť bránou

pre toho kto odchádza

zavolaný láskou.

Starnem, smrť je mi každým dňom bližšie. Dnes je pre mňa smrť v prvom rade hlbinou tajomstva. Viem, že každá moja predstava o nej je detinská a naivná, podobne ako každá predstava Boha. Smrti sa jednoducho v dôvere odovzdávam, vo svojich modlitbách a meditáciách, každé ráno skôr než vstúpim do vírov života. Prijímam sám seba z hlbiny smrti ako dar. Umenie žiť slobodne je pre mňa umením umierať, nebyť tu iba zo seba a v sebe, ale prekračovať sa k nekonečnému tajomstvu, byť tu slobodne v Bohu.

Koho považujete za svoj najväčší vzor?

Nemám vzory. Už mám za sebou čas, keď som sa chcel podobať na niekoho iného. Dnes viem, že musím na sebe uniesť ťarchu neopakovateľného údelu. Niesť kríž svojich rozporov verne a autenticky, so všetkými dôsledkami ustáť pravdu svojej existencie, pravdivo a s láskou. V tom zmysle chápem i nasledovanie Krista: vziať na seba ako on, ťarchu každodenného kríža a stúpať s ním svojou osobnou kalváriou k vzdialenému vrcholu. V tom zmysle nemám vzory, mám iba osobnosti od ktorých sa učím, v odpore, či v súhlase tých, ktorí vo mne inšpirujú porozumenie mojej vlastnej cesty.

Aké veľkonočné posolstvo by ste ľuďom na záver odkázali?

Veľká noc pred nás stavia tri veľké existenciálne témy: Utrpenie, smrť a nádej vzkriesenia. Cesta vedie cez všetky tri brány. Musíme sa naučiť objať nevyhnutné utrpenie, podstúpiť obeť strpenej bolesti tam, kde to od nás žiada vernosť pravde, dobru a láske. Potrebujeme i smrť prijať ako svojho priateľa, lebo cesta k životu sa otvára tam, kde vieme povedať svoje úplne dôverujúce áno i smrti. Boh v nás začína tam, kde mi sami v sebe končíme. Ako to napísal môj obľúbený básnik T. S. Eliot: „V mojom počiatku je môj koniec. V mojom konci je môj počiatok.“