„Robiť horský festival priamo v horách nie je potrebné, tam tie hory priamo sú. Podstatou je priniesť ich do mesta,“ tvrdí Alan Formánek

Prečo je miestom konania festivalu práve Aupark?

My sa ľuďom snažíme cez filmové zážitky, ktoré sprostredkovávame, niečo odovzdať. A práve Aupark paradoxne, ako opak niečoho horského a tichého, ponúka strašne veľa týchto ľudí, ktorí by teoreticky mohli prísť na festival a niečím sa inšpirovať. Niekomu sa možno tento priestor nepáči, že sa to tam nehodí, že by sme to mali robiť niekde v horách, ale podľa môjho názoru práve z tohto dôvodu sa to tam hodí. Robiť horský festival v horách nie je potrebné, tam tie hory priamo sú, ale priniesť hory priamo do mesta a ukázať tým ľuďom, čo je niekde inde. To je jedna z hlavných ideí festivalu.

Akým spôsobom funguje spolupráca medzi organizátormi festivalu a tvorcami filmov? Hľadáte si filmy, ktoré sa prezentujú na festivale sami alebo sa k vám tvorcovia prihlásia s ponuku filmov?

Získavanie filmov sa deje na viacerých úrovniach. Ja robím festival vo Vancouveri v Kanade 18 rokov a tam máme databázu asi 1500 filmárov, ktorí nám roky posielajú filmy. My oslovíme týchto ľudí z databázy, aby nám poslali film do Vancouveru na festival, ktorý sa koná vždy vo februári. A z tých filmov, ktoré sa tam odprezentujú, potom vyberieme tie najlepšie, ktoré prinesieme sem. Okrem toho chodíme na iné festivaly, ktoré sa konajú v Kanade a tam si priamo vytipujeme filmy, ktoré sa nám páčia a majú ohlas, alebo získajú nejaké ceny. Ďalej hľadáme aj cez internet, často sa stane, že nám ľudia napíšu, že videli zaujímavý film, ktorý by sa mal určite premietnuť na festivale.

Spomínali ste, že máte veľmi dobre spolupracujete s Americkou ambasádou. Tento rok bude jedným z hlavných zahraničných hostí mladá športová lezkyňa Sasha DiGuilian, ktorá je práve z USA. Funguje spolupráca s ambasádou tak, že vám sami navrhnú, koho by ste mohli na festival pozvať?

Spolupráca s ambasádou funguje práve naopak. My dohodneme hosťa z USA, o ktorého máme my záujem a potom ho ponúkneme Americkej ambasáde a požiadame ich o sponzorstvo alebo o partnerstvo. Pokiaľ sa im ten hosť hodí, čo doteraz tak bolo, tak sa dohodneme a oni odfinancujú nejakú časť jeho nákladov, ako letenku, honorár, ubytovanie, náklady na premietanie. Je zvykom, že delegácia z Americkej ambasády, ako pán veľvyslanec a kultúrny atašé, potom osobne prichádzajú týchto hostí uviesť. Je to pre nich dobrý spôsob, ako prezentovať ich krajinu v dobrom svetle, kedy príde človek propagovať čistú krásu z ich prírody, Yosemitov, nejaký výstup na horu…

Koľko zaberie príprava na takýto festival?

Na festivale robíme priebežne celý rok, to sa nedá veľmi oddeliť. Aj ten môj čas súkromný a pracovný je veľmi zmiešaný, niekedy robím večer, lebo mám stretnutie s nejakým hosťom, alebo vycestujem na Sicíliu si zaliezť a tam sa s niekým stretnem. Pracujeme priebežne v pozvoľnejšom tempe mimo festivalu od mája do októbra. Okrem toho máme mimo sezóny turné po Slovensku a krajinách V4, kedy ideme do Budapešti, Krakova, Prahy, Vroclavu, Brna, do piatich slovenských miest… Samotný festival keď je v marci – apríli, tak tie posledné štyri mesiace sú intenzívne a úplne posledný mesiac sa už ani nespáva a pracuje sa s úplným nasadením.

Prečítajte si tiež: Festival Hory a mesto opäť v Bratislave! Najlepšie trháky z Vancouveru si budú môcť diváci pozrieť už v marci

Musia byť alebo je pravidlom, že sú organizátori sami vyznávači niektorého z extrémnych športov alebo aktívni športovci?

Neviem, či musia ale myslím si, že ten, kto začne s horským filmom má určite blízko k horám a zrejme aj ku kultúre a filmu. Ideálne je, keď je to v symbióze. My sa snažíme o to, aby tie filmy, ktoré premietame boli dobré aj na filmovej úrovni, nie len nejaký opis extrémne ťažkého výstupu, ktorý je nakrútený kamerou a nemá dobrý strih a dobrú hudbu. Také filmy sa potom ťažko prezentujú. Nemusí byť každý človek v tíme súčasne horským športovcom, ja som však programovým riaditeľom a chodím liezť, lebo ma tie hory niečím priťahujú.

Hory a mesto patrí medzi najstaršie festivaly s outdorovou tematikou. V súčasnosti je však na Slovensku množstvo podobných festivalov. Máte pocit, že práve váš festival bol inšpirátorom, prípadne dal podnet pre vznik ostatných?

Prvým festivalom horského filmu bol Popradský festival, ktorý vznikol niekedy v 90-tych rokoch po revolúcií. My sme práve chceli doplniť Popradský festival v tej opačnej sezóne – oni sú v októbri, my sme v marci/apríli. Chceli sme tak urobiť niečo pre bratislavského mestského diváka. Popri tom však začali vznikať ďalšie menšie festivaly. Myslím, že teraz v každom meste niečo je. My robíme turné po celom Slovensku, máme akcie aj vo Zvolene, Dolnom Kubíne, Žiline, Košiciach, Prešove… Okrem toho sú nezávislé festivaly v Trenčíne, Nitre (Vysoké hory), Stará Ľubovňa. To je samozrejme super, lebo festival pritiahne ľudí a vytvorí sa nejaké miesto pre stretnutie, výmenu názorov a podobne. Nech ich je čím viac.

Záujem o takýto druh filmov a festivalov z roka na rok rastie. Myslíte si, že to zároveň aj ľudí motivuje, aby sa sami začali venovať niektorému z týchto športov a zmenili tak možno životný štýl?

Určite sa to deje, že ľudia prídu na filmy, dovtedy nič neskúsili a inšpiruje ich to natoľko, že niečo v tom živote zmenia. A to je aj jeden z hlavných cieľov festivalu, ktorý sa práve odohráva v Bratislave. Naším cieľom je skupinový mestský divák, ktorý možno že stratil kontakt s prírodou alebo so sebou. My sa týmto ľuďom práve snažíme ukázať niečo, čo by sa s tým životom dalo robiť, že by mohli zmeniť svoj prístup, mali viac radi prírodu, začali športovať, začali liezť.

Čo pre Vás znamená lezenie?

Pre mňa je lezenie akási cesta vnútornej transformácie, dokázať sa spojiť s niečím vyšším, s prírodou, alebo s Bohom, s vesmírom. Je to pre mňa nejaká meditácia v pohybe, je to niečo, kedy sa dokážem úplne stíšiť a byť so sebou sám.