Psíka Bobča priplavil Dunaj pod Most Apollo. Po rokoch týrania a samoty našiel, po čom túžil

Zdroj: Slovenská aliancia ochrancov zvierat

Psík Bobčo, prezývaný aj Apollko, má za sebou príbeh, ktorý chytí za srdce. Kríženca teriéra priplavilo drevo, na ktorom sedel a vylodil sa v Zimnom prístave, kde sa ho ujali robotníci.

Tulák Bobčo

Hoci Bobčo nemal majiteľa, tešil sa z pozornosti ľudí pracujúcich v prístave. Tí ho nachovali a keď mali čas, aj pohladili. Psík bol všetkých a vlastne nikoho. Vystačil si s tým, čo má, potešil sa každému prejavu priazne. Bol samotár, ale nie celkom. Práce v prístave sa však jedného dňa skončili, robotníci sa zbalili a odišli. Bobčo zostal sám, nik si ho domov nezobral. Už mu nemal kto dať dobroty, zavolať naňho či mu hodiť paličku, ktorú by s vrtiacim chvostíkom priniesol.

Neskôr prišli do jeho teritória iní ľudia, ktorí mu dali najesť, sem tam ho poškrabkali a pohladili. Psík bol však celé dni viac-menej sám a tak sa pomaly začal túlať po Bratislave. Ľudia ho mohli zazrieť v centre, ale aj na Kolibe. Vždy sa však vrátil späť do prístavu, akoby vyzeral robotníkov, ktorí sa oňho s láskou starali. Čakal takto dlhých 13 rokov. Nedočkal sa však. Z pomerne veselého psíka sa stával tuláčik.

V prístave mal však stále svoj domov a ľudí, ktorí mu pomáhali prežiť. Pani, ktorá robila v prístave na vrátnici, ho dokonca počas svojej služby brávala do tepla, za čo sa jej Bobčo odmenil radostným štekotom a rozvrteným chvostíkom. Zdalo by sa, že mu až tak veľmi nič nechýba. Mnoho ľudí, čo ho poznali, si to aj myslelo.

Ďalšiu zimu by neprežil

Každý psík však túži po jednom pánovi, po domove a po istote. Nehovoriac o tom, že Bobčo-Apollko zažil aj bitky a týranie. „Našli sa totiž takí, čo ho bili a kopali. Ďalší človek na neho zase vybral zbraň a nebyť pani, ktorá sa k nemu okamžite vrhla, zrejme by ho zastrelil. Bobčo nebol asociálny psík, ktorý by ľudskú spoločnosť nemal rád, ale poznal toľko zloby od ľudí, že už veril a miloval len tých „svojich“, ktorí sa o neho s láskou starali,“ opisuje príbeh psíka Slovenská aliancia ochrany zvierat (SAOZ).

Práve pani z tejto organizácie si v roku 2016 Bobča všimla. Spozorovala, že mu veľmi narástlo bruško. „Z obavy z nádoru, alebo zlej funkcie srdiečka ho previezli na veterinárne vyšetrenie. Bruško mal, našťastie, len vypapané, no zistili problém so srdcom a tiež nádor na semenníku. Verdikt bol jasný. Tú zimu by už nemusel zvládnuť v takých podmienkach, v akých žil,“ približuje SAOZ.

Pani zo SAOZ mu po zákroku zabezpečila zateplenú búdu. No nad Bobčom visel otáznik, čo ďalej. Mnoho ľudí si vtedy myslelo, že psík by mal zostať tam, kde je, zvyknutý na slobodu a voľný pohyb. Iní si mysleli, že by mal skúsiť na starobu zmeniť svoj život a pocítiť teplo domova. „Nerobte to! Zabijete ho! Takto má šancu ešte chvíľu žiť…,“ kričal cez sociálne siete prvý tábor ľudí.

Ďalší zas podporili myšlienku, že psík po operácii dožije v azyle pre seniorov u pani zo SAOZ, ktorá má skúsenosti s podobnými prípadmi. Nakoniec sa rozhodlo po niekoľkých rozhovoroch s ľuďmi, ktorí boli s Apollom-Bobčom najčastejšie a s tými, ktorí boli za pomoc.

Šťastný psík v novom domove

Psíkovi sa napokon život zmenil. Už tri roky žije s novými kamarátmi a teší sa z nich. Pani, ktorá sa ho ujala, hovorí, že je veľmi šikovný a učenlivý. Prvé dni po príchode do nového domova nechcel ani von vychádzať, rýchlo utekal naspäť a tlačil hlávku do dverí, aby náhodou neostal vonku. Neskôr pochopil, že psie dvierka sú stále otvorené a kedykoľvek sa môže vrátiť do tepla, k svojim ľuďom.

Bobčo je už starý pán, no žije sa mu skvelo aj v súčasnosti. A má istotu, že nezomrie sám. Stratil síce slobodu, ale našiel vlastnú rodinu, lásku, bezpečie a vždy teplý peliešok.