Pouliční umelci v hlavnom meste: Najlepšie platia Rakúšania, Nemci a Rusi. Slováci sú držgroši

Kráčam k podchodu na Zochovej a už na prvých schodoch počujem hudbu. Hádam, že to budú husle a predstavujem si rómskeho muzikanta. Nie, nehľadajte za tým rasizmus. Je to len spomienka na rómskeho mladíka, ktorého tu stretávam pravidelne.

Hráva na husliach, pred sebou starý roztrhaný klobúk. Ani chladné daždivé dni ho neodradia. Nezáleží, či sneží, prší, mrzne alebo svieti slnko. Pracuje za každého počasia.

„Pár drobných by nebolo, milá pani?“ znie odpoveď na moju otázku, prečo koncertuje na ulici. Do klobúka mu hádžem pár drobných a pýtam sa opäť.

Mladý Róm sa usmieva a začína hrať na husle. Chvíľu ho zdvorilo počúvam a potom otázku zopakujem. Požiada ma o cigaretu a pomaly zo seba súka: „Peniaze treba v každom počasí.“ Jeho odpoveď dáva zmysel.

Pouliční umelci v Prahe

Bratislavské ulice sú, čo sa týka pouličného umenia, ďaleko za inými metropolami. Stačí sa pozrieť k našim susedom za rieku Morava – Praha hostí stovky hudobníkov, tanečníkov či žonglérov. K najvychytenejším patrí Karlov most.

Koncertovať tu však nie je lacný špás, no investícia sa oplatí. Hoci za miesto zaplatíte aj niekoľko sto českých korún na deň, zárobok viacnásobne prevyšuje vklad. Umelci čakajú v poradovníku, na miestenku na najznámejšom pražskom moste treba špeciálne povolenie.

V hlavnom meste Česka ale platia aj ďalšie obmedzenia. Koncertovať možno od deviatej rána do deviatej večera. Zakázané sú gajdy, saxofón bez tlmiča zvuku, elektrické zosilňovače a bicie.

Prečítajte si tiež: "Graffiti nie sú len "čmáranice na ulici. Na legálnej stene v Petržalke sa o tom môžete presvedčiť sami

Bratislavská realita

V metropole Slovenska to však funguje trochu inak. Huslista z podchodu pri otázkach, či má povolenie a koľko platí za miesto, znervóznie. Ostražito sa poobzerá a opäť skúsi osvedčenú frázu: „Mladá slečna, a na nejaké jedlo by sa drobné nenašli?“

Druhýkrát mu na to neskočím. Ponúknem mu cigaretu, vezme si a zamietavo pokrúti hlavou – povolenie nemá. Pravdepodobne ani nevie, že niečo také potrebuje. „Načo povolenie, veď len hrám vonku,“ dôvodí.

Hneď ako zbadá prichádzajúcich ľudí, horiacu cigaretu položí vedľa klobúka a zoberie do rúk husle. Podchodom sa nesie chytľavá melódia. Mladý pár a dve staršie dámy obídu huslistu bez toho, aby mu venovali jediný pohľad. Ešte chvíľu hrá, potom husle opäť odloží a dofajčí cigaretu.

Pouličná sezóna

Rómsky huslista z podchodu patrí k výnimkám, ktoré neberú ohľad na počasie. Nie každý však vydrží hrať v sychravých dňoch, keď zima lezie pod nechty. Skúsení pouliční umelci však vedia, kedy sa oplatí koncertovať v uliciach.

Hlavnou sezónou pouličných umelcov je leto, presnejšie letné prázdniny. K najvychytenejším lokalitám patrí historické centrum mesta. Väčšina hudobníkov chce byť pri známej bratislavskej soche Čumila alebo pred kostolom na Františkánskom námestí. Obľúbené je tiež Hlavné námestie.

A čo pravidlá?

„Každý pouličný umelec musí mať povolenie od mesta. Taktiež treba zaplatiť mesačný poplatok, ktorý je symbolický. Ten spoločne s povolením na vykonávanie činnosti povoľuje mestský úrad,“ vysvetľuje hovorkyňa bratislavskej mestskej časti Staré mesto Nora Gubková.

Prečítajte si tiež: ROZHOVOR: “Bubnovanie vám musí spôsobovať predovšetkým radosť,“ tvrdia ľudia, ktorí milujú africké rytmy

Zaslúžený zárobok

Kým na Karlovom moste sa dá po niekoľkých dňoch či týždňoch zarobiť naozaj slušný peniaz, v Bratislave to vraj nie je až také ružové.

„Za deň si zarobím tak do 50 eur,“ hovorí Katarína, ktorá hrá na gitare. Najväčšiu radosť majú hudobníci z turistov. „Najlepšie platia Rakúšania a Nemci, ale ani Rusi sa nenechajú zahanbiť,“ vysvetľuje mladá umelkyňa. Slováci sú podľa nej najväčší „držgroši“. „Naozaj to je občas až na smiech, keď vám niekto hodí do puzdra či klobúka len medenáky. Ale nakoniec, aj to sú peniaze,“ uzatvára Katarína.

Huslista z podchodu to vidí inak. „*V Bratislave sa dá zarobiť aj pár eur, v iných mestách je to horšie,“* približuje skúsenosti. Konkrétnu sumu však prezradiť nechce. Vraj sa bojí konkurencie i polície.

Zo slnka na výslnie

Pouliční umelci začali do Bratislavy prichádzať vo väčšom asi pred štrnástimi rokmi. Prvými lastovičkami boli Peruánci vo farebných pončách, ktorí popri hraní predávali CD-nosiče, hudobné nástroje a suveníry typické pre rodnú krajinu.

Odvtedy sa bratislavských uliciach vystriedali desiatky až stovky iných umelcov. Niektorí to dotiahli až na pódiá a pred televízne kamery. Väčšina sa však opäť vrátila na ulicu.

Jedným z nich je muž hrajúci na niekoľko nástrojov, ktoré má zabudované vo vlastnoručne vyrobenom vozíku. Účasť v talentovej show vraj nebol jeho nápad. Údajne sa zrobil v hlavách tvorcov reality show Československo má talent.

Multiinštrumen­talista z ulice bodoval nielen u televíznych divákov. Na jeho pouličných vystúpeniach neďaleko Hviezdoslavovho námestia sa zabávajú desiatky okoloidúcich.

Každá minca má dve strany

Život pouličného umelca nie je ľahký. Niekedy to však nemajú jednoduché ani diváci, respektíve poslucháči. „Pod našim oknom hráva akordeonista. Hrá skutočne pekne, ale neskutočne dlho,“ zhrnula mladá žena, ktorá pracuje v historickom centre.

O úspechu hudobníkov rozhoduje nielen miesto, ale aj čas. „K nám na terasu chodí hrávať skupina mužov. Jeden na husle, druhý gitara a tretí kontrabas. Zahrajú pár piesní, obídu stoly s klobúkom a odídu,“ poznamenal zamestnanec kaviarne.

Prečítajte si tiež: OBRAZOM: Ozbrojené vojská pochodovali cez most SNP. Bratislava sa opäť bráni proti Napoleonovi