„Občas musíte pre dobrú fotku naozaj veľa riskovať, hlavne vo vojnových oblastiach," tvrdí cestovateľ Ľuboš Fellner

Ste človek, ktorému sa podarilo precestovať všetkých šesť kontinentov a videli ste miesta, kam sa bežne ľudia nedostanú. Z dovoleniek ste si priniesli patričné množstvo fotografií. Na svojej stránke ste však uviedli, že svoje fotografie vystavujete len z dôvodu, že vám vypadol veľký vystavovateľ a Vy len „zapĺňate“ miesto. Prečo ste nemali ambíciu sa so svojimi fotkami podeliť s verejnosťou?

Ja si nemyslím, že som fotograf. Ja fotím fanaticky a mám to rád, ale hlavne tak pre seba a keď to už zverejním, tak trošku dať zo seba niečo preč. Tie fotky mám rád, lebo nie sú „moderné“, ktoré upravíte vo fotoshope. Tieto fotky nie sú upravené, lebo potom človek príde k moru a zistí, že modrá na fotke je tak modrá, akú v živote nevidel, že piesok na fotke je úplne vybielený a červená je červená… Ja to tak nechcem robiť, chcem, aby to bolo naozaj.

Z koho iniciatívy vznikla táto výstava?

Mali sme tu dlho dobrého partnera, ktorý ale dva roky necestoval, tak fotografie nevystavil. Teraz zrazu vznikla veľká plocha, že čo s tým. Často tá kríza človeka posunie niekam, to hovoria napríklad aj Číňania, že kríza je zároveň aj výzva. Takže som bol nútený spraviť výstavu. Sadol som si a za 4 dni vznikla výstava.

Tvrdíte o sebe, že ste fanatický fotograf. Patríte medzi ľudí, ktorí si dovolenku užijú hlavne cez hľadáčik fotoaparátu?

Som samozrejme taký, že vystúpim a pred tým, než sa pozriem na Tádž Mahál začnem fotiť. Je ťažké sa od toho oslobodiť, ale je to druh záľuby. Skôr zvečniť ten moment a spraviť povedzme Angkor (vrch v Kambodži- poz. autora) inak alebo iný a to je naozaj veľké umenie. Ja ešte nie som dobrý. Človek tomu musí venovať čas a čas sú tie fotografie. Veľa krát musíte kvôli dobrej fotke veľa obetovať. Napríklad musíte o 3:30 vstať aby ste o 5:30 prišli na východ slnka.

Viem, že je to asi ťažká otázka, ale máte nejakú fotografiu, na ktorú ste obzvlášť pyšný? Že tá fotografia sa vám naozaj podarila?

Vybral som fotky z posledných ciest. Dlho som fotil aj na „diáky“, na čierno-biely film, tie som ešte nevystavil, to zase možno niekedy inokedy. Toto sú už dosť prebraté fotografie, keďže veľa cestujem. Mám rád fotografie z oblastí, kde sa veľmi nechodí, napríklad zo Somálska, Antarktídy, Zem Františka Jozefa… Tomu prikladám dôležitosť. Obdivujem fotografov, ktorí aj na Slovensku dokážu nafotiť geniálne veci.

Ale nedostanú sa možno na také miesta ako Vy…

Áno, čiže ja mám v tomto trochu zľahčenú úlohu a tiež som si to zľahčil textami, ktoré sú pod fotografiami. Ja niekedy neviem tak úplne vyjadriť tie momenty fotografiou, preto si trochu dopomôžem textom, ktoré by mali ľudí, popri tej fotke, posunúť oveľa ďalej.

Spomínate si na nejakú konkrétnu fotografiu, pri ktorej ste museli ísť do nejakého rizika za cenu toho, aby ste daný moment/objekt zachytili?

Stalo sa mi napríklad, že mi rozbili fotoaparát. Boli sme v Južnom Sudáne, terajšia hranica severného a južného, a tá oblasť bola bombardovaná aj pred tým, ako sme tam boli aj po našom odchode. Hľadali sme tam festivaly kde ľudia tancujú a aj sme našli. Samozrejme, tí ľudia boli už opití a jeden muž ma chcel palicou udrieť do hlavy. Trafil do fotoaparátu a rozbil ho. Čiže stáva sa to.

Podarilo sa Vám odfotiť aj miesta, kde bolo zakázané fotografovať?

Mám odfotené aj rôzne nebezpečné situácie, napríklad vojakov v Afganistane, Pakistane, čo sa nemôže fotiť, ale ja to fotím bežne. Kvôli dobrej fotografií musíte občas aj riskovať, hlavne pri tých z vojnových oblastí. Mám širokouhlý objektív, čiže musím ísť bližšie. Človek má bežne nejakú „deväťdesiatku“ a objekt si približuje, ja musím ísť bližšie, ale chcem to tak. Potom je tá fotografia zaujímavá.

Prezeráte si často svoje fotografie alebo zostávajú „zabudnuté“ niekde v počítači?

Robíme tieto festivaly a každý pondelok premietania, čo ma núti si fotografie prezerať a triediť, inak by som to asi v živote neurobil. Poznám veľ ľudí, ktorí strašne veľa fotia a nemajú čas to spracovať, prípadne vyvolať. Ale ja tým, že robím tieto premietania, tak často do 3-tej do rána nad tým sedím a triedim.

Vaša vášeň pre fotografiu sa zrodila spolu s cestovaním alebo to bolo skôr?

Bolo to spolu s cestovaním. Myslím si, že to ide spolu do kopy. Veľmi veľa ľudí, ktorí začnú cestovať, začnú aj fotiť. A hlavne, keď idú do exotických miest. Ten svet je tak rôznorodý a iný, že človek nemusí mať až také umelecké oko. Stačí, že je to iba iné a potom všetko, čo odfotíte vyzerá dobre. Ja si o sebe nemyslím, že mám nejaký veľký umelecký dar, ale ide skôr o to, že je to netypické, že sa mi to ľahšie fotí. Stále sa učím a táto výstava ma posúva ďalej. Je iné robiť prezentáciu a iné výstavu.

Stretli ste a na cestách s ľuďmi, ktorých ste fotili a nikdy pred tým nevideli objektív alebo techniku?

Málokedy. Toto často rozprávajú ľudia, že boli v Thajsku a fotili ľudí, čo nevideli objektív, ale to sú kraviny. Stretol som sa s tým povedzme v Stredoafrickej republike, keď sme išli cez pralesy po cestách, ktoré neboli na mape. Tam ma uvideli deti, báli sa a utekali, lebo videli belocha a mal aj ešte fotoaparát. Prišlo mi to, ako keby tam boli rozprávky o bielom, zlom duchovi. A potom na juhu v Sudáne. Tam chodím za šamanmi ako doktor. Keď som k nim prišiel, tak som sa otočil a videl, že sú tam moji ľudia a boli s ľuďmi z tamojšej dediny. Vymieňali naše veci za ich koráliky, takže tam nikto nebol posledných 50 rokov. Títo ľudia nechceli peniaze. Tam je vidno, že tam neboli žiadny turisti ale to je už naozaj málokde. Človek musí veľa a ďaleko cestovať, napríklad do Čadu, ale to je veľmi drahé.

Pôsobia na Vás fotografie tak, že sa pri spätnom pohľade na ne myšlienkovo ocitnete na danom mieste? Fungujú ako „teleport“?

Funguje to tak, na to je to určené. Napríklad, keď aj budete raz na dôchodku, tak si zaspomínate, i keď moja žena mi stále hovorí, že ja dôchodok nikdy nebudem mať (smiech).