Budovy nižšie, zelenšie a trvácnejšie. Vedia vôbec Slováci, že stavať sa dá aj inak?

Zdroj: Dnes24.sk

Na konferencii Udržateľnosť v architektúre, ktorá sa tento týždeň konala v Bratislave, zaujal príspevok viceprezidenta fínskej spoločnosti Peikko Jána Bujňáka. Hovoril o tom, ako v Škandinávii v priebehu desiatok rokov vyšperkovali systém modulárnej výstavby, na ktorý sme u nás po páde komunizmu takmer celkom zabudli.

Kam sa bude uberať stavebníctvo, prečo staviame zbytočne vysoké budovy, ako sa dá predĺžiť životnosť stavby aj o desiatky rokov a prečo by s najmodernejším systémom výstavby ani tentokrát na Slovensku nevznikol prvý mrakodrap?

Skladačky

Fínsko bolo po druhej svetovej vojne približne na rovnakej štartovacej čiare ako Československo. V oboch krajinách bol dopyt po rýchlej, efektívnej a jednoduchej rezidenčnej výstavbe, vďaka čomu sa presadil modulárny systém – skladačka. Stropy, steny, schodiská alebo šachty sa vyrábajú vo fabrike (panelárni) a na stavbe sa len montujú.

V Škandinávii mali ešte o dôvod navyše, prečo premiestniť čo najviac operácii „pod strechu“: stavať sa tam dá len niekoľko mesiacov, keď to dovoľujú poveternostné podmienky.

Kým u nás sme spolu s pádom komunizmu na modulárnu výstavbu takmer úplne zanevreli a všetko sme začali odlievať z betónu, Fíni naďalej zdokonaľovali „skladačkový“ systém a s využitím nových stavebných materiálov a pracovných postupov sa dostali o míle dopredu. Aj na Slovensku existujú firmy, ktoré sa tento koncept snažia presadiť, no sú skôr výnimkou – napríklad bratislavská spoločnosť Masterworks. „Stavby z modulov postavíme rýchlejšie, no rovnako kvalitne ako bežnou výstavbou. Navyše lacnejšie a s menšou uhlíkovou stopou,“ hovorí majiteľ spoločnosti Michal Palčinský.

Ako to funguje?

Na základoch sa vztýčia duté oceľové stĺpy, ktoré sa ako stavebnica pospájajú oceľovými nosníkmi. Na tie sa naukladajú vopred pripravené panely a všetky dutiny sa až na stavbe vyplnia betónom. Dvaja montéri a jeden žeriav dokážu zmontovať celé podlažie za jediný deň. Potom pokračujú na ďalšom podlaží, pričom dole môžu ihneď začať ďalšie práce – montovanie stien, okien, rozvodov, priečok a podláh. Rozdiel je v tom, že je všetko hotové oveľa rýchlejšie, nečaká sa na vytvrdnutie betónu, konštrukcia sa nemusí podopierať a na stavbe je potrebných oveľa menej pracovníkov.

Budovy môžu byť nižšie a ľahšie

Výhodou systému nie je len rýchlejšia výstavba. Nosníky, ktoré vyvinuli vo fínskej firme Peikko a vyrábajú ich aj v Kráľovej nad Váhom, umožňujú vytvárať tenké a bezprievlakové stropy. Spýtali sme sa Jána Bujňáka, ktorý v spoločnosti zodpovedá za výskum a vývoj a prepracoval sa do najužšieho vedenia, čo presne to znamená? „Nosníky sú skryté v strope, netreba ich obchádzať vedením vzduchotechniky a ďalších rozvodov. Svetlá výška každého podlažia môže byť preto nižšia aj o 40 centimetrov.“

Každé poschodie môže byť takmer o pol metra nižšie, pričom z pohľadu obyvateľa budovy sa nič nemení. Práve naopak – menšia výška znamená aj menší objem, teda menej nevyužitého priestoru na vykurovanie či chladenie počas celej životnosti budovy, menej rozvodov, menšie opláštenie.

Tak si teda poďme predstaviť, čo by sa stalo, keby sa tento systém použil pri výstavbe vybraných bratislavských dominánt. Naše prepočty sú samozrejme len orientačné.

A čo by sa stalo s prvým slovenským mrakodrapom Eurovea tower, ktorý v súčasnosti stavia J&T Real Estate? Pri výške 168 metrov a s počtom podlaží 46 by mohol o titul prísť. Odhadom by jeho výška mohla byť 149,6 metra, a to je naozaj len o chlp menej, ako sa všeobecne vo svete o mrakodrapoch hovorí (od 150 m).

Hoci v tabuľke máme len najvyššie stavby v Bratislave, ešte väčší efekt by malo použitie nového systému výstavby v prípade projektov, ktoré síce nie sú až také vysoké, ale v hustej zástavbe zakrývajú výhľady, na ktoré boli obyvatelia hlavného mesta dlhé roky zvyknutí. Nielen občianski aktivisti by určite ocenili, keby sa o 2 – 3 metre znížil napríklad projekt Vydrica, ktorý vyrastá priamo pod Bratislavským hradom.

Otvorený priestor = investícia do budúcnosti

Od 90. rokov minulého storočia dominuje slovenskému stavebníctvu monolit. Stavby sú vyliate zo železobetónu, čo znamená, že obsahujú množstvo vnútorných nosných priečok, ktoré sa nedajú odstrániť bez toho, aby nebola narušená statika budovy. „Už o niekoľko rokov budeme musieť riešiť problém, čo s budovami, ktoré už neplnia svoj pôvodný účel, ale ich technická životnosť sa ešte zďaleka nekončí. Práve spôsob, akým boli postavené, ich odsúdi na zbúranie,“ pripomína hlavné limity aktuálnych stavebných postupov riaditeľ Peikko Slovakia Martin Fenčák.

„Veľkým plusom je flexibilita do budúcnosti, ak by ste chceli stavbu rozširovať, zväčšovať alebo akokoľvek meniť,“ približuje Michal Palčinský z Masterworks. Modulárny systém výstavby s oceľovým rámom naopak vytvára veľké otvorené priestory v rámci každého podlažia (rozpon je štandardne 12 × 16 metrov, ale môže byť aj viac). Vnútorná dispozícia sa preto dá jednoducho prestavať aj niekoľkokrát počas životného cyklu budovy.

Ak je dnes v lokalite záujem o kancelárske priestory, o 20 rokov to môžu byť malé nájomné byty alebo naopak priestranné apartmány. Budova sa nebude musieť zbúrať, jednoducho sa len prestavajú vnútorné priečky, ktoré neplnia nosnú funkciu a spôsob využitia budovy sa zmení. To sa môže zopakovať aj viackrát, čo predlžuje životnosť budovy aj o desiatky rokov.

Zelená stavba a menej odpadu

Z pohľadu udržateľnosti a znižovania dopadov na životné prostredie ponúka modulárny systém rovnako veľa výhod. Minimalizuje sa množstvo odpadu, pretože každý jeden diel je vyrobený na vopred presne určené miesto v konštrukcii budovy. Zníženie poschodia približne o 12 % predstavuje aj úsporu na kúrení a chladení počas celej životnosti stavby. Z výrobného závodu Peikko v Kráľovej nad Váhom prevezie kamión na stavbu naraz až 25 nosníkov, zatiaľ čo v prípade ťažkých betónových nosníkov by sa auto muselo „otočiť“ aj 6-krát. Významným spôsobom sa tak znižuje produkcia CO2.