Adriana Banásová Rôzne

ROZHOVOR: Architekt Ferdinand Milučký: "Výstavba garáží na hrade je surovosť najvyššieho stupňa"

Jeden z najvýznamnejších slovenských architektov druhej polovice 20. storočia Ferdinand Milučký sa vlani dožil životného jubilea - 85 rokov. Venoval sa architektúre, urbanizmu, interiéru, výstavníctvu a taktiež tvorbe v pamiatkovo chránenom prostredí – Bratislavskému hradu a jeho okoliu.

Ilustračný obrázok k článku ROZHOVOR: Architekt Ferdinand Milučký: "Výstavba garáží na hrade je surovosť najvyššieho stupňa"
Zdroj: TASR

Architekt a projektant Ferdinand Milučký je laureátom piatich cien Dušana Jurkoviča, ceny Zväzu slovenských architektov za Klenotnicu na Bratislavskom hrade a mnohých ďalších ocenení. V roku 1999 mu Viedenská univerzita v Rakúsku udelila Cenu Johanna Gottfrieda Herdera za architektúru v európskom kontexte a v roku 2005 prezident SR Ivan Gašparovič vyznamenal Ferdinanda Milučkého Radom Ľudovíta Štúra II. triedy za architektúru a umenie.

V rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky Ferdinand Milučký porozprával nielen o tom, ako sa pozerá na súčasný vývoj architektúry v hlavnom meste.

V hlavnom meste sa realizujú viaceré developérske projekty, ako aj rekonštrukcia historických pamiatok ako Bratislavský hrad, ktoré vzbudzujú pozornosť verejnosti. Ako sa pozeráte na súčasný vývoj Bratislavy z pohľadu architekta?

Žil som a tvoril v tomto meste, zažívali sme všelijaké situácie. V minulosti bol veľmi aktívny spolok architektov, ktorý ich zjednocoval. Architekti sa zgrupovávali, zaujímali vzájomne stanoviská, mnohí členovia spolku pracovali vo významných funkciách a tým to bolo aj poznačené. To však postupne slablo až po dnešný stav, keď to takmer neexistuje alebo vôbec. Situácia sa veľmi zmenila, nedá sa povedať, že k horšiemu, zmenila sa druhovo. Architekti sa už nespájajú ako predtým, takmer nekomunikujú, sú spoločensky individualizovaní, nemajú záujem spoločne bojovať za vec, snažia sa nebyť proti niečomu, aby sa dostali k zákazkám od developérov. Dnes je práca architekta oveľa zložitejšia, ako keď sme pracovali štýlom vzájomnej súdržnosti a pomoci. Pretrváva stav, že architekti nemajú v správe mesta príslušné postavenie, aby pomáhali politikom rozhodnúť sa v tom, ako mesto viesť a kam ho smerovať. Toto sa nestalo, a žiaľ, Bratislava na to utrpela. Vzhľadom na ten obrovský boom, ktorý tu bol, mohlo sa podstatne lepšie spraviť hlavne v zmysle celkového rozvoja Bratislavy.

Dlhé roky ste sa ako architekt venovali problematike Bratislavského hradu. V 80. rokoch ste pôsobili ako vedúci ateliéru, ktorý projektoval historické jadro, hradný vrch a areál. Ako vnímate zrealizovanú rekonštrukciu či súčasnú plánovanú výstavbu garáži v jeho areáli?

Moja poloha bolo toto historické bohatstvo mesta zveľaďovať. Hlavným problémom boli chýbajúce finančné prostriedky od roku 1968, keď sa zakončila hrubá rekonštrukcia. Našli sa až v roku 1988, keď sme dostali prostriedky na zriadenie klenotnice vzácnych slovenských klenotov. Nedávno sa tam doplnili i klenoty ako monštrancie či kalichy, ktoré tam v minulosti nemohli byť.Hrad má nesporne historické hodnoty, ktoré sú dané, ale všetko bolo schátrané. Hrad ostal po vojne ruinou, od vojny do roku 1968 sa ho podarilo zakonzervovať tak, že bol zastrešený. Vtedy nastal problém, čo s ním ďalej. Až v roku 1985 dostal napríklad investor prostriedky na klenotnicu, o tri roky neskôr sme ju odovzdávali za účasti prezidenta.Keď bol Gustáv Husák prezidentom, chcel zanechať v Bratislave nejakú stopu, tak prispel na výstavbu parlamentu. Potom nastal tlak zo strany poslancov, že potrebujú kancelárie, a tak sa rozhodlo, že sa zrekonštruuje časť hradu, kde boli kedysi pracovne a ubytovne personálu. Rozhodlo sa to bez súťaže a konfrontácie názorov, hoci už bol vtedy na to zákon. Tak sa urobila prvá časť hradného areálu. Navrhli to v duchu pôvodnej historickej zástavby, Európa ide ale inou cestou. Hľadá sa súdobý prejav, keď sa zasahuje do pamiatkového areálu.

Hrad vždy pomáhal identite Bratislavy, aj vtedy, keď v roku 1811 vyhorel. Bratislava bez neho by bola bezzubá, stratila by hlavný identický znak. To je jeho hlavná podstata, musí niesť ďalej identitu, to je aj téma dneška, k trom historickým obnovám sa priradila ešte výstavba garáží. Ich potreba sa javila roky, ale takýmto spôsobom zasiahnuť do hradného vrchu, ktorý je výsostným identickým znakom Slovenska, pamiatkovo chráneným, je surovosť. Hradný vrch by mal byť posvätný, sú tam rôzne nálezy. Riaditeľ krajského pamiatkového úradu povedal, že nemá k nim výhrady, keď investor vie obhájiť ich potrebu. Je to na pováženie, môže sa hájiť, že súhlas nedal, ale nebol ani proti. Máme jediný hradný vrch, je to hanebné. Ide o nesprávne rozhodnutie, lebo sú tam významnejšie hodnoty.Problémom však je i to, že na hrade sa stavajú veci, ktoré nám nič nedávajú, ako napríklad francúzska záhrada. Čo sa tam pôjdem špacírovať? V Schönbrunne to má význam, keď sa tam prechádzate ako potomkovia, ale my sme boli okupovaní.

A čo socha Svätopluka na nádvorí, ktorá vzbudzovala rozporuplné postoje verejnosti?

Kulich ešte v minulosti prišiel na komisiu s návrhom sochy sv. Cyrila a Metoda na somároch. Bol som tam vtedy pozvaný ako hlavný architekt hradu a oponoval som, že v čele cisárskeho paláca nemôžu byť vierozvestcovia. Kulich bol nahnevaný, lebo súhlasil so mnou aj vtedajší podpredseda parlamentu. Neskôr ho napadlo, že Svätopluk – Kráľ Slovákov, to mne v socializme ani na um neprišlo. Ja som ich dával pred východnú stenu k mestu, kde bolo tereziánum. Všetky cisárske paláce v Európe majú totiž v čele palácov jazdeckú sochu cisára. Správne tam mala byť Mária Terézia, ale tá je vo Viedni a aj bola na Štúrovom námestí, na hrade tak byť už nemohla.

Chýba vám teda na hrade súsošie sv. Cyrila a Metoda?

Bolo by to najvyššie povýšenie hradu a pamätník dvom veľkým mužom, od ktorých sa odvíja národná identita. Mali by sme na hrade štátnu moc, veľkomoravskú aj duchovno-cirkevnú. Ja by som nenavrhoval súsošie, ale obelisk, o akom hovorieval kardinál Korec, okolo by bolo všetko zatrávnené. Má to monumentalitu, turisti či školáci by si tam dali deky a v podzemí by bola zachytená doba Veľkej Moravy. Naša mládež nevie o tejto ére nič, ale keď jej nič neposkytneme, nemajú to ako pochytiť. Minule som bol na hrade, žiaci sa tam kopali do zadku a podrážali.

Tento koncept ste niekomu ponúkali?

Ja to dávam ako námet. Nazval som to panteón. Povýšilo by to hradný vrch do absolútnej národnej polohy. Ani pyramíde v Louvri neboli všetci naklonení, potom to rozhodol prezident, ale nech sú najprv názory, ako má hrad smerovať.

Ako vnímate, že nie sú v Bratislave pravidlá výstavby moderných budov? Napríklad v Paríži sa môžu moderné výškové budovy stavať iba v jednej štvrti La Defense, vo Washingtone nemôže byť žiadna budova vyššia ako Capitol, u nás to však vyzerá, že sa môže stavať všetko a všade.

To je ten znak Bratislavy , že sa vyvíjala takto živelne. Chybujeme v tom, že nemáme systémovosť a tam sa prehráva.

Čo považujete za najväčšie architektonické mínus posledného obdobia v hlavnom meste?

Výstavba garáží na hrade – to je surovosť najvyššieho stupňa. Ja by som suspendoval prednostu krajského pamiatkového úradu, že nemal námietky, lebo za to neprevzal zodpovednosť. Rovnako peší most zo Šafárikovho námestia do Petržalky. Je veľmi podobný tomu starému, aký je to prínos?

Ste autorom národnej kultúrnej pamiatky, krematória v Bratislave. Ako vznikol nápad jeho podoby, za ktorú ste získali viacero ocenení?

Krematórium je jedinečný príbeh v mojom živote. Vždy som hovoril, že aspoň jeden dom urobiť taký dobrý, aby to bolo úžasné. Netušil som, že to bude nakoniec krematórium, moja prvá stavba. V máji 1962 mi zomrela mama a v lete som mal už na stole skice krematória. Najprv malo byť v lese nad Dúbravkou, ja aj mesto sme si však uvedomili, že to nie je vhodná lokalita. Najprv som ho chcel umiestniť do hory, potom som si uvedomil, že na ľudí dobre pôsobí zelená plocha, keď je na nej strom. Vedel som, že to spravím krajne jednoduché, krajne abstraktné, ak sa dá hovoriť o abstrakcii v architektúre. Bola to atypická skladba od základu, vtedy bolo všetko typové a štandardné, napriek tomu to atypické som si presadil. Problém bol aj s vertikálnym spúšťaním rakvy do zeme. Kvôli tomu v Prahe projekt neschválili, bol tam ideologicky závadný posun, ktorý evokoval sakrálnosť. Našťastie, sme si v Bratislave mohli postaviť krematórium, ako sme chceli my.

O krematórium sa stará v súčasnosti Marianum, s ním máte ako autor diela viaceré spory.

V minulosti som napríklad musel požiadať osem inštitúcií, aby mi pomohli uchrániť krematórium pred hrozbou druhého komína, podarilo sa. Neskôr som sa snažil zabrániť zrezaniu duba pri krematóriu, keď som však prišiel, našiel som ho zrezaný, neveril som, že je to možné. Riaditeľ ho ale nechal zrezať, s tým, že veď dubov je tam veľa. To áno, ale tie sú v lese. Písal som sťažnosti pamiatkarom, neuspel som, je to výsmech. Chystám sa osloviť aj ministra kultúry a prezidenta. Toto je presný prípad ako raz povedal komentátor Leško, spoločnosť je v septiku.

Zdroj: TASR

Rýchle správy

Najčítanejšie