Za boj proti pezinskej skládke udelia Slovenke významnú cenu

Mená šiestich laureátov zverejnila Nadácia Goldman Environmental Foundation dnes ráno. Významné medzinárodné ocenenie za jej pôsobenie v rámci iniciatívy proti skládke, ako aj za dlhoročnú právnickú prácu v oblasti ochrany životného prostredia, si preberie večer v San Franciscu.

Goldmanova cena je často prirovnávaná k Nobelovej cene v oblasti environmentalis­tiky, udeľuje sa od roku 1990. Jej laureátov nominujú renomované environmentálne organizácie a experti z celého sveta za trvalý a významný prínos v oblasti ochrany životného prostredia. Vyberá ich medzinárodná porota. Cena má zviditeľniť nielen jej držiteľov, ale najmä ich prácu.

Odovzdávajú ju každoročne v apríli v čase celosvetových osláv Medzinárodného Dňa zeme v San Franciscu.

Prečítajte si aj: Zimný štadión v Pezinku chce investor začať stavať v najbližších mesiacoch

Prípad pezinskej skládky, ktorá vzbudila veľký odpor u miestnych obyvateľov, rezonoval v médiách niekoľko rokov. V súčasnosti je uzavretá, odpad tam nevozia. Ide o výsledok snahy aktivistov, ako aj samotného mesta Pezinok. Prípad sa dostal na stôl Najvyššieho i Ústavného súdu, zaoberal sa ním aj Súdny dvor Európskej únie. Do europarlamentu zase smerovala petícia Pezinčanov.

Proti skládke sa tiež protestovalo, a to nielen v Pezinku, ale aj pred Úradom vlády SR či ministerstvom životného prostredia. Prvá veľká demonštrácia bola v roku 2008. Povolenie potrebné na prevádzku skládky zrušil o päť rokov neskôr Najvyšší súd. Pezinčanov vtedy zastupovala práve Čaputová, ktorá bola aj jednou z tvári občianskej iniciatívy Skládka nepatrí do mesta.

Zuzana Čaputová vyštudovala právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V treťom sektore pôsobí od roku 1998, od roku 2010 spolupracuje s Via Iuris ako advokátka. Venuje sa téme „verejná kontrola verejnej moci“. Je spoluautorkou viacerých publikácii a členkou celosvetovej siete environmentálnych právnikov ELAW.

Prečítajte si aj: Na župe budú rokovať o električkovej trati z Bratislavy do Pezinka

V rozhovore pre TASR po dnešnom oznámení nominácie Zuzana Čapútová zaspomínala na samotnú kauzu a hovorila aj o občianskom aktivizme.

-Pred ôsmimi rokmi ste organizovali prvé veľké protesty proti skládke, dnes si za boj proti nej prevezmete najvýznamnejšie environmentálne ocenenie. Aké boli prvé pocity a myšlienky, keď ste sa to dozvedeli?-

Bolo to predovšetkým obrovské prekvapenie. Cenu som poznala, viem, že je to prestížna svetová cena a bolo to veľmi šokujúce, mala som zmiešané pocity. Ten príbeh sa pre mňa začal pred 16 rokmi a kauza pre mňa trvala 14 rokov, kým sa podarilo dosiahnuť posledné rozhodnutie Najvyššieho súdu. Takže veľká zmes pocitov, pretože je to časť môjho života, veľmi zaujímavá a intenzívna, do toho prišla takáto úžasná správa, takže veľká radosť. Beriem to ako veľkú poctu a veľmi si to vážim.

-Aký bude priebeh dnešného odovzdávania ceny?-

Hlavná večerná ceremónia bude o pár hodín v San Franciscu, v stredu bude vo Washingtone to isté v menšom. V San Franciscu to bude ceremónia v San Francisco Opera House, mám vystúpiť s ďakovnou rečou pred 3200 ľuďmi, ktorí sa na nej zúčastnia.

-Čakajú vás teraz aj významné prijatia, kam sa chystáte?-

Budeme prijatí v Bielom dome a Kongrese. Mám možnosť predniesť reč ohľadom toho, čo považujeme za najvýraznejší problém alebo oblasť, ktorú je na Slovensku vhodné riešiť a posunúť dopredu.

-Prípad sa ťahal roky. Boli chvíle, kedy ste ľutovali, že ste sa na to dali?-

Nikdy som to neľutovala. Počas celého toho dlhého obdobia som mala pocit, že to má zmysel a nebolo to vždy spojené s presvedčením, že vyhráme. Často sme, obrazne povedané, boli dole. Napriek tomu som ale mala pocit, že pokiaľ vidím najbližší krok, ktorý môžem a viem urobiť, tak ho jednoducho urobiť musím a má to zmysel. Musela som iba dôverovať tomu, že sa to podarí zvrátiť a vyhrať.

-Jeden čas sa už skládka zavážala aj odpadom. Verili ste vtedy, že sa ju ešte podarí zatvoriť?-

Stále som mala nádej. Bola som presvedčená o tom, že sme v práve, že ak komunita odmieta ďalšiu nezmyselnú záťaž na svojom životnom prostredí, keďže už jedna obrovská skládka v meste je, tak máme právo sa brániť a využívať všetky možné nástroje a prostriedky, aby sme náš pohľad presadili. Takže napriek tomu, že bolo chvíľu obdobie zavážania odpadmi, tak som mala stále nádej, že sa to podarí zvrátiť. A platí, čo som povedala, pokiaľ som videla najbližší krok, tak som do neho šla.

-Prípad povzbudil aj iných, aby sa aktívne zaujímali o dianie vo svojom okolí. Obracali sa na vás ľudia s očakávaním, že ukončíte aj ich problémy?

Myslím, že áno, malo to aj povzbudzujúci význam pre ďalšie komunity a obyvateľov. V spolupráci s Via Iuris robím na ďalších podobných kauzách, ktoré sa týkajú oblasti životného prostredia, najčastejšie práve odpadového hospodárstva. Veľa vecí sa aj podarilo zastaviť, našťastie, v skoršom štádiu z hľadiska procesu. Veľa nezmyselných prevádzok, ktoré boli pilotné a neexistujú porovnateľné technológie v zahraničí, sa podarilo odvrátiť a na Slovensku nebudú. Teším sa, že tá kauza mala povzbudzujúci efekt aj voči iným obyvateľom na Slovensku, že sa zmobilizovali a zabojovali za svoje práva.

-Stretávali ste sa pre skládku aj s nátlakom či zastrašovaním, aby ste ju neriešili?-

Bol to boj s mocou. A jeho súčasťou je, že čelíme rôznym tlakom a napriek tomu, keď vytrváme a sústredíme sa na pragmatickú rovinu celej kauzy a cesty, tak sa nám cez to podarilo prejsť.

-Ako by ste zhodnotili stav občianskeho aktivizmu na Slovensku?-

Ako to sledujem aj zo svojej advokátskej praxe, myslím, že ten trend je dobrý. Na jednej strane mám pocit, že sa ľudia zapájajú, že ich neodradí neúspech, ktorý sa niekde inde udeje, a naopak, povzbudí ich úspech, keď sa podarí zvrátiť nejakú vec. Mám tiež pocit, že rastie kvalifikovanosť ľudí, napríklad mojich klientov. Že nám kladú čoraz zložitejšie otázky, sú zorientovanejší vo svojich právach. Veci, ktoré sme pred niekoľkými rokmi museli vysvetľovať, už dnes ľudia vedia a potrebujú pomoc v ďaleko zložitejšom štádiu konaní.

-Ľudia sa na Slovensku dlhé roky nesnažili vo veľkom meniť veci, ktoré sa okolo nich dejú. Prečo to tak bolo a čiastočne aj stále je?-

Myslím, že to plynie aj z minulosti. Ľudia neboli zvyknutí na to, že sa prihlásia o svoje práva a využijú zdromažďovacie, petičné právo a iné veci, ktoré sú im k dispozícii. Nebola kultúra toho, že by bolo možné demonštrovať, protestovať, konfrontovať sa s mocou. Takýto stereotyp myslenia podriadiť sa moci má nesporne vplyv na to, že sa aktivizmu iba učíme. Zároveň si myslím, že to môže súvisieť s veľmi ťažkou vymožiteľnosťou práva. Domôcť sa spravodlivosti u nás trvá dlhé roky a toto môže mať na ľudí postupne odradzujúci a vyčerpávajúci vplyv.

-Čo by ste poradili tým, ktorí sa rozhodnú bojovať s úradmi či vplyvnými podnikateľmi?-

Prvé, čo mi napadne je, nastaviť sa na vytrvalosť. Treba byť vytrvalý, dôverovať tomu, že zmena je možná a ísť za svojím cieľom.