Rozhovor: Precestovali svet, no ostali verní Dlhým dielom. Na tieto miesta v Bratislave nedá skupina Longital dopustiť

Autor titulnej foto: Tomáš Benedikovič.

Hl. text: Otvorený a príjemný rozhovor so Šinou a Danielom Salontayom, energickou umeleckou dvojicou, ktorá publiku prináša úprimné a osobné texty výlučne v slovenčine.

Prečo práve Longital? Odkiaľ pochádza tento názov?

Naša kariéra sa začala práve po tom, čo sme sa na prelome rokov 1999–2000 presťahovali na Dlhé diely. Všetka tvorba v tomto období bola prezentovaná pod našim pôvodným názvom „Dlhé Diely“ až do roku 2005, kedy sme sa premenovali na Longital. S týmto miestom sme sa jednoducho stotožnili. Každý si myslí, že ide o anglický názov, Longital sa ale spája s históriou a ide o skomolený starý, nemecký názov „Langenthal“, ktorý sa používal do 50. rokov.

Môžeme teda povedať, že vás „nakoplo“ vo vašej hudobnej kariére presťahovanie sa na Dlhé diely?

V podstate áno. Po tom, čo sme sa presťahovali, sme sa venovali ešte chvíľku svojim vlastným zamestnaniam a hoci hudba bola v našom popredí, stále sme nemali na ňu dosť času. To presťahovanie nám dalo energetický impulz. Povedali sme si, že sa chceme tomu venovať naplno.

Dlhé diely sú na verejnosti vnímané nie celkom pozitívne. Vy ste ale podľa nej nazvali svoju skupinu, čím to je, že ste si ich tak obľúbili?

Každé miesto má šancu byť obľúbené, pokiaľ si v ňom človek dokáže nájsť svoj vlastný „mikrosvet“, svoje pohľady aj výhľady a práve výhľad máme my jeden z najkrajších, smerom na Rakúsko. Nešťastnú betónovú džungľu máme za chrbtom. Dlhé diely sú pre nás miestom, s ktorým sme sa stotožnili, zžili. Naše Dlhé diely sú jednoducho iné. Navyše, keď sme sa sem presťahovali, nebola táto lokalita ešte taká zastavaná. Pre nás majú ale špeciálnu energiu už od začiatku a stále to tak aj ostáva.

Špeciálnu energiu?

Po spomínanom presťahovaní sme dokázali všetky nápady, ktoré sme dlho zbierali, zrazu dať dokopy. Vydali sme dva albumy behom jedného roku, tvorili sme a nezastavovali sme sa. Spočiatku sme si to ani neuvedomovali, dnes si však myslíme, že je to energia Dlhých dielov a nášho bytu, čo nás ženie dopredu. Keď sme začali cestovať zistili sme, že si vo svete vieme celkom inak oddýchnuť, keď sme naopak tu, tak makáme. Ako keby nás niečo stále hnalo vpred.

Tento týždeň vychádza váš nový album. Čím sa líši od ostatných?

Počas našej doterajšej kariéry sa naša skupina neustále menila. Ešte za čias, kedy sme fungovali ako skupina Dlhé Diely, sme hrávali s rôznymi hudobníkmi, medzi nimi bol napríklad aj Marián Slávka, ktorý s nami hrá aj teraz, a potom sme na dlhšiu dobu zostali len dvaja. Pred niekoľkými rokmi, po nahratí troch Longitálskych albumov – Výprava, Glória a Teraz, sa nám začalo stávať, že k nám krátkodobo prichádzali rôzni spoluhráči. Náš repertoár zo spomínaných albumov sme tak hrávali v rôznych prevedeniach a v rôznych situáciách. Zlom prišiel v čase, keď sa k nám po 13tich rokoch vrátil Marián a priniesol so sebou bubny a klavír. Zrazu naša hudba, naše skladby, nabrali celkom inú podobu a vtedy sme sa rozhodli, že to stojí za zvečnenie. Je to pre nás zároveň tak významné, že chceme týmto albumom ukončiť predošlé obdobia a spraviť výber toho najlepšieho zo starých piesní no s úplne novým zvukom, ktorý sme doteraz nehrávali.

Na novom albume nájdeme staré skladby v novom prevedení, album nesie meno „A to je všetko?“. Je to naozaj všetko?

Od predchádzajúceho albumu prešlo päť rokov a my sme natoľko za ten čas zmenili zvuk aj spôsob hrania, že sme sa s tým nevedeli rozlúčiť bez poriadnej bodky. Tou je práve posledný album „A to je všetko?“, ktorý zámerne končí otáznikom. Pýtať sa treba. A aj samotní ľudia sa teraz pýtajú, či je to všetko. Končí sa len naša predchádzajúca tvorba, konkrétne album „Teraz“ a toto je také nadväzujúce spojenie. Vydaním opäť vytvoríme priestor pre niečo nové. Takže všetko to nie je. Chystáme a plánujeme, ale čo, to zatiaľ nepovieme.

Aký je to pocit vydať album po niekoľkých rokoch tvrdej práce?

Keď človek vydá nejaký album, nielen po dlhej dobe, dostáva istý pocit slobody a zároveň aj vytvorí priestor pre niečo celkom nové. Práve to sa deje teraz aj u nás. Je to niečo, čo sme vytvorili a chceme odovzdať ďalej.

Práve publikum a fanúšikovia sú témou, ktorá nás zaujíma. Líši sa nejako bratislavské publikum od ostatných u nás na Slovensku?

Máme pred ním väčší rešpekt. Je tu oveľa viac ľudí, ktorí nás poznajú, ktorí môžu prísť na koncerty a tým, že sa tu sústreďujú ľudia z rôznych krajov, je tu aj oveľa viac tých, ktorí takúto hudbu počúvajú. V Bratislave je toho veľmi veľa na výber. Rôzne podujatia, koncerty, divadlá. V menších mestách je cítiť, že je to inak. Tam majú menej možností, a tak sú aj vďačnejší. Nejdú hneď o dva dni na ďalšie podujatie, a teda v nich aj samotný koncert doznieva dlhšie.

Z vášho rozprávania cítiť, že Bratislavu máte radi. Žijete tu, tvoríte, trávite svoj voľný čas. Aké sú vaše najobľúbenejšie miesta?

Jedným takým miestom je Kráľova hora, respektíve nádherná lúka nad Dlhými dielmi, kde sa začala plánovať ďalšia výstavba. Viac ako 20-tisíc ľudí sa vtedy postavilo a petíciou dokázalo túto lúku ochrániť. Radi sa prechádzame aj popri Dunaji. Pri Karloveskom ramene smerom k Sihoti sú krásne nedotknuté miesta s machom obrastenými stromami a neopísateľným pokojom. Našim obľúbeným miestom je aj horná stanica lanovky na Kolibe. Je tu taký malý bufet a hoci je to mestský park a nie divočina, rôznymi chodníkmi sa odtiaľ viete dostať kdekoľvek a stretnúť kohokoľvek. Tu sme zistili, že rovnakých ľudí aj priťahujú rovnaké miesta.

Precestovali ste svet, videli ste rôzne miesta. Kam by ste zobrali vašich kamarátov zo zahraničia, ak by vás navštívili v Bratislave?

Určite by to bola spomínaná lanovka, napokon, tak sa už aj stalo. Viacerých zahraničných kamarátov sme zobrali aj do Devína. Krásny hodinový výlet peši z Dlhých dielov. Historické centrum nechávame na nich, vždy sa snažíme ukázať im niečo, kam by sa sami možno nedostali, ale podľa nás stoja za to, aby ich videli.

Väčšina ľudí ako prvé zoberie zahraničných hostí do Starého Mesta, to obchádzate?

Nemôžeme povedať, že by sme ho obchádzali, ale to si môžu pozrieť aj bez nás. Bratislava je úžasná a o tom sa presvedčíme vždy, keď sa tak, ako aj dnes, vyberieme pešo z Dlhých dielov a objavujeme nové trasy a zákutia, dokonca aj kaviarne a podniky. Veľmi sa nám páči, ako v poslednej dobe začali mladí ľudia robiť v našom meste veľké veci. A ide im to oveľa lepšie, ako kedysi nám. Je neuveriteľné, čo dokázala za posledné obdobie mladá generácia spraviť s mestom. Tým výsledkom je aj napríklad množstvo nových kaviarní, bistier, reštaurácií.

Na vašej vlastnej značke Slnko Records vychádza v súčasnosti veľa interpretov aj z Bratislavy. Spolupracujete spolu aj hudobne?

Za posledné roky sa začali vytvárať rôzne spolupráce, ktoré by možno ani nikto nečakal. Bez toho, aby to bolo plánované, si muzikanti našli k sebe cestu a začali si navzájom napríklad hosťovať na platniach. Bratislava je taká „malá hudobná dedina“. Skupiny a kapely sa hecujú a aj si prajú. Pravdaže, rivalita je a vždy aj bude, ale v dobrom. Presvedčili sme sa o tom minulý rok, keď sme urobili Slnko spirit festival, kde bol žánrový rozptyl veľký, ale všetko dohromady naozaj fungovalo. Stále vznikajú nové spolupráce a dokonca aj skupiny a to tak, že sa interpreti nejako nájdu, pospájajú, preskupia,…

Aký je váš hudobný sen?

Daniel: Shine by som chcel splniť jeden sen, aby sme opäť hrali vo Francúzsku. Kedysi sme tam hrávali a bolo to pre nás veľmi formatívne a obohacujúce. Francúzi majú iný vzťah k umelcom, sú veľmi otvorení inej hudbe, sú multikulturálni a veľmi vďační.

Shina: Ja by som naopak chcela splniť sen Danielovi. Aby mohol vytiahnuť svoje elektrické gitary a mohol si na nich zahrať tú svoju „krvavú hudbu“. Kedysi takú hral, ale odložil to pre nás dvoch, preto by som mu dopriala, aby si našiel jedného či dvoch spoluhráčov a zahrali si ju spolu.

Máte na záver odkaz pre Bratislavčanov?

Skôr asi pre tých, ktorí majú voči Bratislave nejaké predsudky, a teda pre Bratislavčanov, ktorí sem prídu kvôli niečomu a nie pre to, že by mesto mali radi a chceli tu skutočne žiť. Prajeme im, aby si našli svojich ľudí, priateľov, svoje trasy, svoje obľúbené miesta a mali tak Bratislavu radi. Prajeme im to, čo sa stalo aj nám keď sme sem pred rokmi prišli. Našli sme tu svoje miesta, svoje Dlhé diely a neodsudzujeme ani tie ostatné