ROZHOVOR: "Každé dielo skladateľa nesie jeho hudobnú DNA"

Koho považuješ vo všeobecnosti za hudobného skladateľa?

Myslím si, že nie som úplne v pozícii určovať, kto je a kto nie je skladateľ. Každopádne by podľa môjho názoru mal spĺňať isté kritériá, čo sa týka hudobného vzdelania. Aj tí najväčší skladateľia sa učili od skladateľov predošlých generácií, aj napriek veľkému talentu. Ako mnohí z nás vedia, talent nie je všetko, aj keď jeho miera zaváži pri nasledujúcom štúdiu či praxi. Bohužiaľ sa v dnešnej dobe stáva často opak, keď skladateľom nazývajú takmer každého, kto sa o také niečo čo i len raz pokúsil a hneď sa „skladba“ hrala v rádiu.

O skladateľoch sa často hovorí, že sú „podivíni“, že sú stále mimo realitu, pretože im to v hlave neustále „hrá“. Ako je to s tebou? Dokáže si tvoja myseľ s výnimkou spánku oddýchnuť?

S tým spánkom to nie je vždy tak (smiech). Či podivný, o tom by asi najlepšie vedeli rozprávať iní, ktorí ma poznajú bližšie. Ja sa vnímam byť v poriadku. U mňa je to možno trochu iné, keďže sa prezentujem aj ako dirigent a keď mám pracovať na cudzom diele, musím premýšľať aj nad tým.

Ísť študovať skladbu nie je v súčasnosti u mladých talentovaných ľudí až také populárne. Zo svojej skúsenosti viem, že na tento odbor sa hlási každý rok, či už na konzervatórium alebo VŠMU, len niekoľko jedincov. Čím je to podľa teba spôsobené?

Je to spôsobené pravdepodobne nedostatkom presadzovania klasickej (vážnej) hudby. Nejedná sa v tomto prípade len o skladateľov, ale všeobecne o odbory na hudobných školách na Slovensku. Na druhej strane, v porovnaní s inými odbormi bol odbor skladby vždy slabšie zastupovaný, čo nie je nijako zvláštne. Pri veľkom množstve skladateľov by išlo o výrobu kvantity, ktorá by mohla veľmi výrazne prevažovať nad kvalitou. Znižovanie počtu študentov hudby je teda skôr všeobecný problém.

Konzervatórium, čo je v podstate stredná škola, ponúka odbor kompozícia resp. skladba. Ide o veľmi náročný odbor, podľa môjho názoru asi najnáročnejší zo všetkých. Myslíš si, že je rozumné, ak sa naň hlásia priveľmi mladí ľudia po základnej škole? Dokáže myseľ 14–15 ročného človeka už vnímať to, čo povedzme starších 18 ročných, ktorí sa rozhodnú ísť toto študovať napríklad po maturite?

Toto je veľmi individuálne. Sám to neviem posúdiť, keďže som nešiel študovať hneď po základnej škole. Ide o vnímanie jednotlivca, o prostredie, kde žije, akú hudbu mal navôkol, k čomu ho viedli rodičia, či už sami oni boli hudobne vzdelaní, či mal už isté vedenie pred konzervatóriom (ZUŠ) a podobne. Takže, ako som už povedal, neviem to určiť, či to je, alebo nie je rozumné.

Čo považuješ ty, ako mladý skladateľ, vo svojej profesii za najťažšie?

Asi presadenie sa. Respektíve mať hrané skladby, byť počutý verejnosťou. Byť chcený a hraný. Znovu sa na tieto veci každý pozerá, alebo skôr počúva inak, subjektívne. Každý skladateľ má svoju hudbu, tým pádom aj svoje publikum a interpretov, ktorí radi danú hudbu hrajú. Preto presadenie môže a aj nemusí byť to najťažšie, ide o ľudí, koho chcú počuť. Tak to bolo vlastne vždy.

Vieš stručne popísať, ako asi prebieha tvorba nejakého diela? Čo všetko tomu predchádza? (Mám na mysli, či si pred tým naštuduješ povedzme niečo z umenia, histórie, zopakuješ si harmonické postupy… ?)

Nie, harmonické postupy si neopakujem (smiech). Osobne však veľmi nerád hovorím o týchto veciach. No všetko je niečím podmienené, musí byť nejaký nápad. Avšak je veľa aspektov, ktoré skladbu usmerňujú, ovplyvňujú, či už samotné obsadenie, či skladba je alebo nie je programová, minutáž atď. Bližšie o procese by som ale nerád hovoril. Som toho názoru, že je to vnútorná, intímna vec skladateľa.

Aké uplatnenie má podľa teba mladý talentovaný skladateľ na súčasnom slovenskom trhu?

Na Slovensku je veľmi silné zastúpenie poslucháčov populárnej hudby, preto samotné uplatnenie v pozícii skladateľa vážnej (klasickej) hudby je o to náročnejšie. Avšak ľudia, ktorí sa zaoberajú touto hudbou, vytvárajú priestor pre skladateľov. Bohužiaľ, týchto príležitostí na Slovensku nie je veľmi veľa.

Existujú v Bratislave alebo na Slovensku vo všeobecnosti nejaké súťaže, prípadne festivaly, kde dostane mladá skladateľská krv šancu prezentovať sa?

Bohužiaľ, nie je toho veľa a čo je, nie je často pre mladých. Existujú napríklad festivaly súčasného umenia Ars nova v Košiciach, či Melos Etos v Bratislave, no je toho málo. Súťaže sa organizujú taktiež pomenej, raz za štyri roky býva napríklad medzikonzerva­toriálna skladateľská.

Aké úspechy už máš za sebou, kde si dostal šancu ukázať sa, prípadne kde môžeme tvoje diela počuť?

Prvé úspechy boli v rodnom meste a potom na Konzervatóriu. Minulý rok to bol študentský festival Orfeus a teraz by mali odznieť moje skladby na dvoch diplomových koncertoch. Toto obdobie sa prelína s účinkovaním ako dirigent, kde v minulom roku to bolo VENI Academy, či tohtoročné májové koncerty, kde prvý bude absolventský koncert skladateľky Haimoni Balgavej, či koncert grafických partitúr M. Adamčiaka. Sú však isté pripravované veci, o ktorých vopred nechcem hovoriť.

Musí mať skladateľ svoj vlastný jeden štýl, ktorý si vyberie? Myslím tým, keď sa napríklad venuje experimentálnej hudbe alebo avantgarde, nemal by písať filmovú hudbu? „Kafre“ si to vzájomne do kapusty?

Zo začiatku sa skladateľ samozrejme hľadá a neskôr sa vyvýja jeho samotný jazyk, čiže aj štýl. Bez ohľadu na druh či žáner, vždy sa v skladbe ukáže istý prvok, ktorý skladateľa prezrádza, tak povediac nejaké DNA jeho diela a myslenia.

Súčasná slovenská ale aj svetová hudba, ktorá využíva nové postupy a techniky, je pre poslucháčov, ešte stále naučených na harmonické a „ľúbivé“ melódie, chaotická a nepekná. Myslíš si, že si ľudia vo veľkom nájdu pre ňu raz pochopenie?

Na túto otázku je veľmi ťažké odpovedať. Sám som donedávna nie celkom chápal a rozumel niektorým avantgardným štýlom a nikdy pred tým by som nepovedal, že sa budem podieľať na projektoch tohto druhu. A presne taký istý zlom, alebo skôr rozšírenie povedomia, môže nastať u hocikoho. Je však pravda, že na mnohé „nové“ prvky v hudbe je dobre mať aj pri počúvaní isté hudobno-teoretické vzdelanie. Z toho vyplýva však to, že človek ako taký chce prirodzene počuť a vnímať v hudbe isté emócie, cit, je veľmi silne naviazaný na klasickú harmóniu, čo v týchto „moderných“ kompozíciách nie vždy nájde.

Majú mladí skladatelia nejakú finančnú podporu od inštitúcií? Povedzme, keď zložíš dielo pre malý orchester, tak ti inštitúcia/sponzor pomôže zaplatiť hudobníkov, aby skladba mohla odznieť?

Sú isté granty, ktoré podporujú hudobné, alebo všeobecne kultúrne projekty. Preto sa prostredníctvom nich dajú získať isté financie na zriadenie projektu. Všetko však znovu záleží od jednotlivca, na koľko chce vytvoriť niečo také a čo tomu všetko chce obetovať, na čo treba často už manažérske skúsenosti.