ROZHOVOR: "Vraj nemôžem v piesňach kritizovať vojnu, lebo som taký mladý, že som ju nezažil," Tomáš Klus

V Bratislave nie si po prvýkrát. Cítiš nejaké rozdiely, či už medzi ľuďmi alebo v „chode“ samotného mesta, medzi Bratislavou a Prahou, kde žiješ?

Medzi ľuďmi určite nie, ale celkovo ma hrozne mrzí, že Slovensko dostalo strašne na frak od socialistickej architektúry. A v Bratislave je to ešte umocnené tým, že jej historické centrum je krásne, ale veľmi roztrieštené odpornými budovami. Tá socialistická architektúra zasiahla Slovensko veľmi silne.

Máš nejaké obľúbené miesto v Bratislave, kam sa chodíš zabaviť, prípadne zrelaxovať?

Ja sa rád flákam po meste. Nemám obľúbené podniky prakticky nikde, mám len jeden v Prahe, ale ten je tak malý, že som tam väčšinou skoro sám. Mám rád to potulovanie a vždy nájdem pri tom najlepšiu kávu na svete. Nie som barový typ, keď už má byť „mejdan“, tak väčšinou doma alebo na hoteli. Nie som typ, čo to vie „rozjet na bare".

Ako a kde najradšej relaxuješ?

Pre mňa je najväčším odpočinkom knižka. Ja som si už zakázal čítať akúkoľvek duchovnú literatúru, pretože tá veľmi obmedzuje človeka, ale snažím sa čítať beletriu a teraz dokonca čítam fantasy.

Môžeš aj prezradiť, čo konkrétne čítaš?

Volá sa to Meno vetru. Prišiel som do fantasy kníhkupectva po prvý krát v živote a bolo to úžasné. Mal som však netradičnú prosbu na pani predavačku – chcel som knihu, kde sa veľmi nezabíjajú ľudia – hrdinovia a mali dve. Jednu som si vybral a je skvelá.

Veľmi pekne a súvisle rozprávaš. Je to tým, že teda veľa čítaš a máš rád knihy?

Ja síce čítam veľké množstvo kníh, no nie všetky dočítam. Myslím si, že keď človek chytí do ruky knihu, tak mu má poslúžiť s nejakou informáciou. A preto nie som človek, ktorý úzkostlivo dočíta každú knihu, ktorá ho nebaví.

V rozhovoroch sa často vyjadruješ a odpovedáš na otázky veľmi filozoficky. Je nejaká literatúra – knihy, ktoré ťa inšpirovali k tvojmu pohľadu na život, na svet? Z čoho čerpáš svoje myšlienky, ktoré potom odovzdávaš?

Všetky tie knihy začínajúc Bibliou, Koránom a hinduistickou literatúrou a aj súčasný ezoterický autori hovoria všetci to isté, takže je jedno, po akej knihe človek siahne. To, že náboženská literatúra obmedzuje som myslel tak, že ľudia po nej siahajú často vtedy, keď hľadajú nejaký návod na šťastie, že je tam ukrytá cesta a často sa potom z tých autorov stávajú Guruovia, ktorí sú nasledovaní na životnej ceste ku šťastiu. Negatívnym efektom je, že ľudia robia všetko to, čo oni, ale stále nie sú šťastní.

Ten dôvod toho je ale úplne jasný – nejdú po svojej ceste. Oni netvoria svoje stopy, len niekoho nasledujú. Tá cesta je však vždy individuálna. Preto si myslím, že ľudia by mali otáčať pozornosť hlavne na seba a svoju jedinečnosť. Našou kompetenciou nie je riešiť to, či sme v tom živote obstáli, ale my máme ten život žiť. Solženicin v Súostroví Gulag má jednu nádhernú myšlienku: „Vesmír má toľko stredov, koľko je v ňom živých bytostí“. A to je ono – každý z nás je jedinečný a je prínosom.

Pridržiavaš sa teda niečoho, nejakých svojich pravidiel?

Sú to tie slová, ktorým sa spoločnosť najviac smeje a to je pravda a láska. To je sloboda. Najhorší je strach povedať to, čo si človek myslí, lebo sa to nehodí v tejto spoločnosti.

Takže ak to správne chápem, neuznávaš etické pravidlá v spoločnosti?

Myslím si, že by sme mali byť tolerantní a rešpektovať jediné pravidlo – že naša osobná sloboda končí tam, kde začína osobná sloboda niekoho iného. Pre mňa je veľkým bôľom spoločnosti hierarchia, ktorú sme si vypracovali v tom zmysle, že pre nás je bohatý človek úspešný človek. Vodcami spoločnosti sú ľudia, ktorých duchovná podstata je zatienená vonkajškom. Ale veľa slov oslabuje moc slov, aj preto potrebujem rok pauzu, lebo sa do toho zamotávam.

Možno trochu osobná otázka ale si veriaci, či máš princípy, ktorými sa riadiš?

Som, lebo viera je to najdôležitejšie, čo sa tu na tomto svete máme naučiť. Som kresťan ale nie v zmysle, že by som bol ortodoxným katolíkom. Myslím si, že by som dokázal byť úplne rovnako hinduistom, moslimom, kýmkoľvek, lebo všetky náboženstvá hovoria to isté.

Čo ťa v živote najviac formovalo pred tým, než si dospel do životného bodu, v ako sa nachádzaš teraz?

Stále niečo. Samozrejme moji rodičia, že mi dali život, moja žena, priatelia, najbližšie okolie. Veľmi mi pomohol aj šport, lebo v momente, keď som prišiel o otca som prišiel aj o pevnú otcovskú ruku a ten šport tam zrazu prišiel a tú pevnú ruku som dostal. Nedokážem vymenovať konkrétne body. Verím, že život prináša osudové okamihy a tá cesta k ním je na mne.

Takže veríš na osud?

Verím v moc človeka, v štetec vo svojej ruke a plátno okolo seba.

Z tvojho rozprávania mám pocit, že už nemusíš nikomu nič dokazovať. Že si našiel svoju cestu, robíš to, čo ťa baví. Bolo to tak vždy, že si nikomu nechcel dokazovať, že som lepší ako tí druhí?

Určite nie. Ja som vždy chcel vyhrávať medaile, pretože v nich som videl svoju hodnotu. Ja som chcel byť zlatý chlapec vždy. A pochopil som to až v momente, keď som vyhral Zlatého slávika, že toto nie, to je ten showbiznis, ktorý je veľkou bublinou, kde sa umelo tvoria rozdiely medzi ľuďmi a že touto cesto nechcem ísť. Podstatné je to, aby to dobro išlo z vnútra a nie z vonku. Ja nepotrebujem byť uisťovaný niekým, že som dobrý, lebo to potom nebudem ja ale bude to ten môj obraz navonok.

Tvrdíš o sebe, že máš rád ľudí a rád sa s nimi zhováraš. Ako je to ale s mediálnymi rozhovormi – máš ich rád a vieš byť pri nich sám sebou alebo skôr naopak?

Pre mňa sú veľmi prínosné. Ja občas neviem, čo hovorím, zamotám sa. Ale veľmi záleží na tom, s kým hovorím. Mám veľmi rád tie autentické rozhovory, keď sa stane, že sa „zakecáš“ a vadí ti zrazu, že to musí skončiť a vypnúť sa diktafón. Pri ľuďoch často nepovieme, čo si skutočne myslíme, lebo sa to nehodí, no pri mediálnych rozhovoroch sa očakáva, že budeš hovoriť, čo je veľmi oslobodzujúce. Mám to rád.

V niekoľkých rozhovoroch si sa vyjadril, že svet celebrít je len umelo vytvorený, že aj tie celebrity sú len „obyčajní ľudia“. Čím to podľa teba je, že ľudia vnímajú mediálne známych ľudí inak, že sú medzi nimi nejaké bariéry?

Sú tu dva extrémy. Prvý je, že ľudia majú pocit, že celebrita je viac človek v zmysle, že žije lepšie, viac naplno, že jej život je plný dobrodružstva a majú peniaze a slávu- to je ten život z toho sna. A na druhej strane, v momente, kedy sa stretnú s tou celebritou, tak majú často pocit, že ten človek im patrí: „Hele, ja si kupujem tie noviny a viem, čo robíš doma…“ takže hneď je tam tikačka… Toto rozdvojenie je zvláštne. Snažím sa ísť proti týmto rozdielom, ale je to boj proti veterným mlynom, lebo je to len zosilnenie toho, že sa ľudia nemajú radi.

Ľudia radi čítajú negatívne aféry v novinách. Keď sa napríklad niekomu rozpadá rodina, zrazu ľudia, ktorí to čítajú majú ospravedlnenie za svoj vlastný život, že nie som na tom tak zle. Ľudia majú stále tendenciu sa porovnávať, buď byť lepší alebo horší, trpieť pocitom pýchy alebo menejcennosti. Nevieme nájsť ten stred, to zmierenie so sebou. Ja som to našiel vo svojej rodine a práci a prajem to z celého srdca každému človeku.

Si spevák, často pracuješ so svojím hlasom, podávaš na koncertoch výkony… Predsa len sú hlasivky sval, s ktorým treba zaobchádzať šetrne. Máš nejaký recept, ako si hlas regeneruješ, prípadne máš svojho hlasového pedagóga?

Nič nepoužívam, nemám žiadneho hlasového pedagóga, pijem len Vincentku (minerálna voda, ktorá má blahodárny účinok na hlasivky, poz. aut.). A problémy s hlasom sú len nevypovedané slová, že človek nepovedal všetko, čo mal. A často je to strach – človeku sa hlas trasie, keď má z niečoho strach. Tiež bývam chorý a napríklad keď mám veľký koncert tak automaticky cítim, že začínam „chrapteť“, ale je to len z psychického hľadiska.

Momentálne je už v predaji tvoje nové, v poradí piate CD s názvom Anat život není. Prečo má CD práve takýto názov?

Jednou z najsilnejších piesní je Anat – uspávanka pre bohyňu vojny. A pohral som sa s tým, že mám pocit, že nadživot na svete nie je a je to oslovenie tejto bohyne „hele, spi a nech nás bejt“.

Je uspávnaka pre Anat – semitskú bohyňu vojny akoby tvoja reflexia a zároveň prosba o mier vo svete, o ktorom si sa už viackrát zmienil?

Nechcem vojnu ale to nikto. Na to CD vyšla jedna recenzia, kde sa pisateľ ozval, že nemôžem kritizovať vojnu, lebo som taký mladý, že som ju nezažil. Že nemôžem spievať protivojnové piesne, lebo o tom nič neviem. Ale o čom inom mám teda spievať, než o tom, čo vidím okolo seba a čo ma skutočne desí? Toto je môj komunikačný prostriedok so svetom – moje piesne.

Čo bude Tomáš Klus robiť počas ročnej mediálnej prestávky?

Budem so svojou ženou a dcérou, budem ich pozorovať a budem sa im venovať. A budem sa učiť anglicky a učiť sa hrať na gitaru.

Prečítajte si tiež: Český spevák Tomáš Klus mieri do Bratislavy. Pozrite sa, kde a kedy sa s ním budete môcť budúci týždeň stretnúť