Odišla legenda

Vynikal zmyslom pre fair play, počas kariéry nebol vylúčený a dostal len jedinú žltú kartu, no zároveň bol dôrazným stopérom. Slovenský futbalista storočia Ján Popluhár (nar. 12. septembra 1935 v Bernolákove) zasvätil tucet rokov svojej kariéry Slovanu Bratislava, hrával aj za Rudú Hvězdu Brno, Zbrojovku Brno a skúsil aj zahraničný angažmán v Olympique Lyon. V čs. lige odohral celkovo 306 zápasov a dal 23 gólov.
S československou reprezentáciou získal na ME 1960 bronzovú medailu, o dva roky neskôr v Chile striebro na MS. „Bimbo“, ako Popluhára prezývali, odohral za národný tím 62 zápasov. Dostalo sa mu aj medzinárodnej pocty. Experti ho stavali na úroveň hráčov ako Alfredo di Stefano, Lev Jašin, Josef Masopust či Ferenc Puskás.

Ján Popluhár o svojej kariére, úspechoch, pôsobení v Lyone, práci kustóda i zdravotných útrapách porozprával pre TASR 15. februára 2011:

- Z Bernolákova ste ako 19-ročný prestúpili do Slovana Bratislava, kde ste zažili najkrajšie okamihy svojej kariéry.
„Dostal som sa do kolektívu ľudí, ktorí mali radi futbal už v mojich začiatkoch. Futbal si vyžaduje celého človeka, v ňom nemôžete nič oklamať, posunúť, vymyslieť. Musí sa ísť podľa zásad, ktoré sú rokmi overené, aby ste dosiahli nejakú métu. Mne sa pošťastilo hrať v období so spoluhráčmi, ktorých som mal okolo seba a všetko to boli veľkí hráči. Dostal som sa do éry spolu s Jožkom Venglošom, Jožkom Obertom, Paľkom Molnárom… Všetci sme budovali novú štruktúru Slovana, nové mužstvo. Slovan sme znova vytiahli na výslnie. Tam, kde bol pred nami, keď za neho hrali Venglár, Kubala, Šťastný a ďalší velikáni. Oni boli strojcovia začiatku veľkého Slovanu.“

** – Ako s odstupom času vnímate, že Vás vyhlásili za najlepšieho slovenského futbalistu 20. storočia?**
„Je to pre mňa veľká pocta. Nemal som zázračný prútik na to, aby som to v kariére dotiahol tak ďaleko. Za všetkým bola iba tvrdá drina.“

** – V kariére sa Vám vyhýbali zranenia, no jedno bolo veľmi vážne a skomplikovalo Vám hráčsku kariéru a neskôr aj starobu…**
„Ja vravím, že mi z ľavej nohy zostala hokejka (smiech). Mal som 27 rokov, keď som mal obojstranný výron členka. Potom sa to síce dalo do poriadku, ale v starobe, keď chýba pohyb, odchádza noha a vôbec – odchádza všetko… Teraz už nemôžem veľa chodiť, lebo sa rýchlo zadýcham.“

** – Hrali ste až neskutočne čisto, ako to, že ste pred vlastnou šestnástkou boli taký suverén?**
„Ak ma pamäť neklame, tak som dostal len jednu žltú kartu. V okolí vlastnej šestnástky som musel hrať čisto, lebo ak by som fauloval, hrozila by nebezpečná štandardná situácia. Na druhej strane, ak by som nezasiahol dostatočne razantne, mohol by ma súper obísť a tá akcia by smrdela gólom. Mojou výhodou bolo, že som vedel predvídať pohyb útočiaceho hráča a od začiatku kariéry som hral stopéra. Na tomto poste som sa cítil ako ryba vo vode.“

- Ktorý protihráč Vám robil najväčšie problémy?
„Človek nie je stroj a urobí aj chyby, lenže sa ich snaží napraviť. Spomínam si, že v zápase proti NDR hral na pravom krídle Rahn. Ja som mal 183 cm, lenže jeho fyziologická stavba bola ešte mohutnejšia. Hral som proti nemu prvýkrát a nikdy predtým som ho nevidel. Preto ma hneď na začiatku zápasu poľahky obišiel, hodil si loptu na krídlo, vyštartoval a prešiel okolo mňa ako rýchlik okolo starého domu. Urobil to však len raz, lebo som si zapísal, že má nenormálnu štartovú rýchlosť a musel som na neho niečo vymyslieť. Viac sa už nemohlo stať, aby ma predbehol.“

- Ako vznikla vaša prezývka Bimbo?
„Tréner Šťastný bol známy tým, že dával prezývky hráčom. Dosť dlho mu však trvalo, kým našiel nejakú aj pre mňa. Hrali sme v Topoľčanoch, proti mne vyštartoval Gálik – šikovný technický hráč domáceho mužstva. Urobil pohyb, ja som však do toho pohybu nešiel, počkal som ho, on vletel do mňa a následne odletel. Padol dole na trávnik, až to zadunelo. Prišiel som do kabíny a pán Šťastný mi celý rád vraví: ‚Konečne už mám pre teba prezývku. Odteraz nebudeš Jano, ale Bimbo. Veď to je jasné, že každý od teba musí odpadávať.‘“

- Nikdy ste nezískali ligový titul, unikol Vám aj triumf Slovana v PVP, v tom čase ste už boli hráčom Lyonu. Nie je Vám to s odstupom času ľúto?
„Hral som za Slovan v prvom i druhom kole, no semifinále a finále už nie, lebo som prestúpil do Olympique Lyon. Bola to nová etapa v mojej kariére. Môj prestup vybavili funkcionári v podstate za jedno popoludnie. Z piatka na sobotu som cestoval do Francúzska, celkom sám, bez doprovodu. Keď som prišiel do Lyonu, pospal som si na hoteli dve-tri hodinky a večer o siedmej som hral prvý zápas. Mal som v nohách 1501 km, dal som si kávu a hral. Súčasní hráči také niečo nepoznajú. S Lyonom sme boli štvrtí, tretí v tabuľke, raz sme skončili druhí. Bola to pekná skúsenosť, aj keď som bol najhoršie plateným hráčom mužstva.“

- Spolu so Svätoplukom Pluskalom ste vytvorili obávanú stopérsku dvojicu…
„V každom mužstve sú najdôležitejší traja hráči – stredný obranca, rozohrávač a útočník. Bez nich by to nešlo. Mne ako stopérovi sa museli ostatní obrancovia prispôsobiť. Pamätám si, ako som ich dirigoval, hoci niektorí z nich boli aj o 15 rokov starší. Obrana hrala to, čo som ja potreboval, lebo som bol jej šéfom.“

- S československou reprezentáciou ste v roku 1962 získali na MS v Chile strieborné medaily. Ako si na to spomínate?
„Pred odchodom do Južnej Ameriky nás každý odpisoval. V jedných viedenských novinách o nás dokonca napísali, že načo tam cestujeme, veď si ani neškrtneme… A napokon sme to dotiahli až do finále. Takou satisfakciou bolo, že sme po MS hrali s Rakúšanmi prvý prípravný zápas vo Viedni a vyhrali sme nad nimi 6:0.“

- Nikdy ste nemali ambíciu stať sa trénerom, či funkcionárom. V slovenskej reprezentácii ste v minulosti robili kustóda. Napĺňala Vás táto práca?
„Bol som, som a aj budem človek, ktorý si za svojou robotou stojí. Nikto nevie, že ešte predtým, ako som bol kustód, som rozbiehal kontakty so sponzormi – Adidasom, Pumou, často som chodieval do Prahy. Tým som začínal, ale potom nemal kto robiť kustóda, tak som sa tej práce ujal. Bola to moja vizitka a myslím si, že za tú prácu ako aj za moju hráčsku kariéru, sa hanbiť nemusím. Nikdy som nemal hviezdne maniere a svoju prácu som si vždy vážil.“

- Ako trávite voľné dni na dôchodku?
„Nie je to nič moc. Chodím po nemocniciach, do mesiaca tam trávim aj jedenásť dní. Vzali mi obličku, chodím na rádioterapiu a na vyšetrenia vnútorných orgánov. Po tom zákroku som dva dni úplne mimo, som ako vygumovaný a musím si dávať pozor, aby som sa niekde nezamotal, alebo sa mi niečo nestalo. Večer beriem dve tabletky, na ďalší deň ráno znova a do toho dostávam injekcie. Z toho som úplne mimo, na nič sa nepamätám a nie som schopný stáť. Fyzicky som taký slabý, že nič iné ani nedokážem robiť…“

Posledná rozlúčka s Jánom Popluhárom bude vo štvrtok 10. marca o 15.00 h v Bernolákove.

Zdroj: TASR Foto: skslovan.com