Deti sa nezmenili, sú rovnaké ako kedysi. Zmenili sme sa my, dospelí

Každý z nás, rodičov, vníma svoje dieťa ako jedinečné a dokonalé. Často práve až v škole narazíme na rôzne problémy, s ktorými sme sa dovtedy nestretli. Veľa povinností, krúžky, pracovne vyťažení rodičia.....bežný deň sa mení na naháňačku. Žijeme v rýchlej dobe, niektoré veci zmeniť nemôžeme, na niektoré však nesmieme zabúdať.

Práve učitelia sú s našimi deťmi niekoľko hodín denne.....a vedia o nich veľa.

Opýtali sme sa pedagógov, ktorí učia deti na prvom, aj na druhom stupni základných škôl, ako je to s „tou dnešnou mládežou“.

Deti na prvom stupni sú obyčajne vnímavé a milé a milujú svojich učiteľov, aj keď sú na nich prísni. Pre deti na druhom stupni, väčšinou v siedmom a ôsmom ročníku sa stáva učiteľ nepriateľom.

Tu nastupuje majstrovstvo učiteľa, ktorý musí deti rešpektovať a zároveň im jednoznačne určiť hranice a neustúpiť. Práve hranice sú ale problémom. V dnešnej dobe je totiž dodržiavanie hraníc vo výchove a v správaní často považované za nemoderné.

Deti sú stále deťmi, ovplyvňuje ich však doba, v ktorej vyrastajú

Učiteľky sa zhodujú na tom, že dnešné deti sa nezmenili, pretože sú to stále „deti“. Zmenila sa však doba, v ktorej žijú a rodiny, kde vyrastajú. „Rodičia a spoločnosť im akoby zabúdajú vymedzovať hranice úcty a slušnosti,“ hovorí Martina, ktorá učí dvanásť rokov deti na druhom stupni.

Deti sú väčšinou cieľavedomé a sebavedomé, ale boli by najradšej, keby im podklady k úspechu pripravili minimálne rodičia, bez ich osobného vkladu. Mnohé cieľavedomé deti však na sebe tvrdo pracujú, zväčša to však vychádza z nastavenia rodiny.

„Prichádzam do styku väčšinou s milými deťmi, na druhej strane sa však zvyšuje počet detí, ktoré vyrastajú v skupine vrstovníkov a s dospelými komunikujú, iba ak niečo potrebujú,“ hovorí Mária, ktorá učí na druhom stupni už tridsaťtri rokov.

„Komunikácia detí s dospelými sa často zužuje na hmotné potreby. Tieto deti visia celý deň na telefónoch, či facebooku. Často sú otupení, unudení a majú pocit, že stále potrebujú niečo dostávať. Sú naučení len prijímať, prípadne odmietať,“ dopĺňa Mária.

Predchádzajúce generácie detí s radosťou napríklad športovali a súťažili. Dnes je menej detí, ktoré denne prekonávajú svoju pohodlnosť a rôzne prekážky. Potom sa nevedia tešiť z dosiahnutého úspechu, zhodujú sa pedagógovia.

Na vysvedčenie sa deti tešia

Vysvedčenie však deti prijímajú stále rovnako. „Tešia sa, niektoré majú na tvári úsmev a niektoré slzy v očiach. Netrúfnem si povedať, že niekomu je jedno, čo má na vysvedčení, akurát niekedy to tak vyzerá,“ hovorí Mária s úsmevom. „Každé odovzdané vysvedčenie podávam žiakovi so slovami uznania, pochvaly, či povzbudenia do budúcnosti,“ opisuje Mária.

Na dobrých známkach deťom veľmi záleží, niektoré nechcú mať ani dvojky. Často to však vyplýva z toho, že sa obávajú reakcie rodičov. Práve rodičia mnohokrát zasahujú do vzdelávania, či hodnotenia pedagógov.

Nie deti, ale rodičia sa zmenili

„Mnohí rodičia vedia, ako sa má učiť, aj bez pedagogického vzdelania a nájdu sa aj takí, ktorí sa snažia ovplyvniť známku za každú cenu,“ hovorí Alena, ktorá učí päť rokov na prvom stupni.

„Často si rodičia sami počítajú priemery známok a odvolávajú sa na výsledok. Snažia sa deťom prácu v škole uľahčovať, či ich ospravedlňovať, alebo bagatelizovať problémy,“ rozpráva Petra, ktorá učí na druhom stupni už desať rokov. „Je však aj veľmi veľa rodičov, ktorí sú vďační, vedia byť objektívni a do hodnotenia nám nezasahujú,“ pozitívne uzatvára Petra.

Na záver sme si nechali vyjadrenie Ľudmily, ktorá vykonáva svoje povolanie dvadsať rokov.

„Deti sú deti. Ukážu vám krásy života, ktoré si už tak nedokážete všímať, keď ste dospelí ľudia…no dokážu vás prudko uviesť do reality. Sú rovnaké ako kedysi. Nezmenili sa…Iná je len spoločnosť, ktorá ich formuje…A tú tvoríme my, rodičia, učitelia…“